Namiesto úvodu

• Ako človeka zvyknutého na samotu ma karanténa nezasiahla tak silno, ako drvivú väčšinu extrovertov, či už z mojej triedy, alebo z môjho okolia. Videla som karanténu ako požehnanie. Mohla som si v kľude písať poznámky, pokračovať v písaní knihy a kresliť. Dodnes to cítim ako letné prázdniny, aj keď s učením. Veľmi mi to pomohlo po psychickej a fyzickej stránke.
• Karanténa však zachránila hlave prírodu. Voda v korytách, priehradách či riekach je čistejšia a priehľadnejšia. Ovzdušie v mestách je dýchateľnejšie. Zvieratá sa zrazu neraz objavovali aj v uliciach prázdnych miest.

Skrývam, čo chcem skríknuť z plných pľúc.
Ticho. Samota. Vzdialenosť.
V chlade stúpa para z mojich úst.
Nevidím. Necítim. Otupenosť.

Kedy sa to už skončí?
Chýba mi objatie, láskavý pocit.
Starcovi prečítam strach z očí.
Bojí sa, že to nie je len dočasné.

Nevešaj hlavu, premýšľaj!
Nevidíš žiadne pozitíva?
Užívaj si mesiac máj.
Zem jasá, všetko sa rozvíja.

Stiesnenosť v tvojej hlave ma mätie.
Obmedzuje ťa to v rozkvete.
Viem, bojíš sa, hovoríš to stále.
Skôr než prestaneš, bude po lete.

Spôsob myslenia je významný.
Krása je predsa v každej drobnosti.
Tak, depresia, vypadni!
S úsmevom na tvári sa pohni k spokojnosti.

Všetko zlé sa raz pominie.
Treba myslieť pozitívne.

Neostane stopy po korone,

o chvíľu si nik ani nespomenie...

                                                                       Veronika Guthová, 3.E

Akosi zastal čas

a ja sa dívam na tu prázdnotu, čo obklopuje nás.

Zrazu je akosi všetko iné.

Pýtaš sa a čo teraz? Čo ďalej spraviť musíme?

Keď neistota, strach a obavy ťa ovládnu,

bojíš sa vykročiť, a tak sa opäť vraciaš dnu.

Do samoty, do ticha - na miesta, kde ľudí niet.

A ty predsa vieš, že staré časy chceš vrátiť späť.

Netušíš ako, lebo prišla ona, tá,

 ktorá všetkých svojou prítomnosťou ohrozila.

Nezúfaj, vstaň a hľaď dopredu,

pretože vieš, že aj tvoj život potreboval zmenu.

Skúmaj v tichu, čo ti tento čas chce dať

a naopak, čoho by sa malo tvoje srdce vzdať.

Zrazu zistíš, že ti vlastne oči otvorila

a tvoj život v tom jasnom svetle ovplyvnila.

Už opäť vieš, ktorou cestou kráčať máš,

tak ži naplno, každý deň ako veľký dar si váž.

Ako prišla, tak aj odišla.

Stopu za sebou nechala,

tá nám v pamäti navždy zostala.

Vstávame a kráčať ďalej chceme,

s premeneným srdcom hľadíme dohora,

už nie sme tí istí,

a v hĺbke srdca priznáme,

je aj za čo ďakovať ti korona !

 

                                                      Anett Svitaneková, 3.E

Ľudia nemôžu byť dielom prírody,

tak pokojnej a vľúdnej v svete plnom útrapy.

Vpúšťaš slnko do smutných duší,

myješ dážď z našich skleslých očí.

 

Cítim, ako miznú všetky tmavé dni,

rozžiarujú sa tváre bojovníkov.

Zo všednosti života robíš život nevšedný

a pretváraš nás v tvojich nasledovníkov.

 

Jar spod ľadu roztopila mi žitia tok,

chcem rannou rosou moje telo umyť,

zabudnúť na chvíľu na tento trpký mok

a svet slnečnými lúčmi ozdobiť.

 

Nech sa človek opäť stane prírody krásou,

len tá je totiž predzvesť dobrých časov.

 

Katka Marcinková, 5. E

Ako krok mi je zaťažko urobiť,

ako nenarušiť tú harmóniu ticha,

keď samota namiesto ľudí spleť

robí ulice ulicami bez ducha.

 

Už len spomienky vnímajú vône mesta,

tie omamné kulinárske špeciality, parfumy žien,

ruch kaviarní a vánok čerstvo upečeného cesta.

Zdá sa mi, no v mojej mysli je to viac než len vnem.

 

Neuvidieť tú prázdnotu, neverila by som,

ako mesto len ľudia robia mestom.

Kde pulzujúcim živelným rytmom

dýchajú ulice ako prepojené s ľudským telom.

 

Mesto – nech sa opäť života domovom stane,

nech ľudský smiech v jeho uliciach znova splanie.

 

Katka Marcinková, 5. E.