Rúška nám boli za posledné týždne doslova prišité strachom k tváram. Možno je to dobre. Zlodeji majú menšiu šancu, že ich v bezpečnostných kamerách identifikujú. Špióni nemajú problém so zmenou tváre po zmene identity. Celebrity sa nemusia už tak krvopotne skrývať pred objektívmi.

A čo my? Čo my neobyčajne obyčajní ľudia? Sú nám rúška skutočne na nič? Čo keď si povieme, že  v rúškach nebudeme nadávať alebo že sa budeme len usmievať, keď si tie „najnovšie doplnky“ nasadíme... Nebol by svet krajší? Nesúhlasím s tým, že sa dá usmievať iba ústami. Smejeme sa aj očami! Zapájame pri tom 17 svalov. Môžeme všetci spoločne cvičiť tvárovú gymnastiku! Áno!

     Sny majú veľmi zvláštnu schopnosť. Niekedy takmer ničivú. Ilúzie, ktoré tvoria, často dohnali ľudí k pomätenosti, nepríčetnosti, v najhorších prípadoch až ku šialenstvu. Keď sa nad tým zamyslím, sny majú, čo sa týka privádzania ľudí k šialenstvu, vyššiu účinnosť než dvojhodinovka fyziky. Čo som sa však ani v našej bohatej knižnici nedočítala, je to, čo sa stane, ak sa zo snov stane skutočnosť. Prelúskala som všetku dostupnú i nedostupnú literatúru, len aby som našla racionálne vysvetlenia na moje otázky. Priznávam, uchýlila som sa aj k internetovým stránkam typu Mama radí... Odpovede som síce nikde nenašla, no zaujala ma stará ošúchaná kniha z našej knižnice, opisujúca podivuhodné prípady, keď ľudia zaspali, no zo snov sa nikdy neprebrali. Neboli mŕtvi, no ani pri vedomí.

Toto nie je príbeh a ja nie som spisovateľka.

Všetko, čo sa deje, je reálne, a ja napriek tomu len sedím a čítam Janu Eyrovú.

Milujem všetky diela povinného čítania, ale čítam ich len v období, keď nie sú povinné, pretože  umenie nikdy nemôže byť povinnosťou.

Slnko opäť vyšlo a ráno je tu zas,

obyčajný deň pre väčšinu z nás.

Len krátky pohľad cez okno,

tam však vidieť sa dá len málokto.

 

A nech je nám hoc aj domov väzením,

musíme predsa bojovať spoločným snažením.

Kým teba doma dlhý čas a nuda kvária,

v nemocniciach niektorí bezsenné noci trávia.

 

Lekári, sestry a všetci hrdinovia s červeným krížom

sú v prvej línii v boji s touto krízou.

A ak sú ochotní nás chrániť všetkými silami,

ty vydržíš stráviť čas medzi štyrmi stenami.

 

Lebo tu nejde o to, robiť z ľudí väzňov,

ale o to ísť tou najmenej bolestivou cestou.

Možno na chvíľu stratíš časť slobody,

ale inak stratené boli by životy.

 

V tomto boji jednotlivci nie sú,

je nutné nájsť spoločnú cestu.

Viem, ľudia majú strach a sú trpkí,

ale slnko vyjde na konci každej búrky.

 Neznáma

Naše stretnutie osud nenaplánoval veľmi dôsledne. Vlastne som sa na tie rožky pokojne mohla vykašľať, no v poslednej chvíli som si spomenula na rodinnú pekáreň, kam som si v detstve chodievala kupovať jahodové taštičky. Áno, tam možno splním zámer svojej apokalyptickej výpravy za jedlom. Napravila som si prepotené rúško a svižne som sa vydala za vôňou nostalgie. Nemohla som sa dočkať, keď budem môcť zas voľne dýchať – kto mohol tušiť, že dopadne tak, ako to dopadne?