Ale nie, teraz vážne. Možno si uvedomíme, že máme nejaký druh náhubku, ktorí nám zabraňuje ubližovať ostatným. Nielen verbálne, ale momentálne ostatných pri nosení „náhubku“ nemôžme nakaziť. Toto nebude pre vás žiadna novinka: rúškami chránime pred nami ostatných, nie seba. Nejde tu o nás... Nebuďme sebeckí a nosme rúška, pretože môžeme mať na svedomí ľudské životy.

My ľudia sme oveľa nebezpečnejší ako nejaký vírus, pred ktorým sa všetci skrývajú. Ekonomika sa dusí, ľudia prichádzajú o prácu, starí rodičia sa boja stretnúť so svojimi deťmi a vnúčatami a neveria ničomu. Pretože nevedia, čomu majú veriť. Ani sa im nečudujem. Ak v rúškach budeme lepšími ľuďmi, mali by sme ich nosiť stále, nielen teraz. Každý máme svoje vlastné problémy. Ale teraz máme aj jeden veľký, spoločný...

Prečo sú niektorí ľudia úplne v poriadku a niektorí umierajú túžbou sedieť za našimi štvorcovými stolmi v školskej jedálni, ktoré nie sú pre štyri osoby, ale až pre sedem? Viete, o čom píšem... Neboli sme pripravení na takúto zmenu. Neboli sme pripravení na lúčenie. Sme vyvedení z našich každodenných koľají denného režimu.

Nestihla som si vziať ani všetky učebnice. Nestihla som sa rozlúčiť a som rada, pretože neznášam lúčenie. Bola som si istá, že keď všetci zodpovedne ostaneme doma, tak sa budeme môcť onedlho stretnúť v škole. A na lúčenie sa zabudne a bude iba privítanie. Neznášam lúčenie.

Každý deň sa lúčime západom slnka s novým dňom, lúčime sa objatiami s priateľmi, s morom po dovolenke. Slová uvidíme sa zajtra, o rok, večer opúšťajú naše pery. A teraz? Ako by sme sa lúčili teraz? Viem, že celá táto situácia je hrozná a nepredstaviteľne strašidelná pre všetkých, ale korona mi bude chýbať a ja nemám rada lúčenia.

Koronka so sebou priniesla veľa nového. Nechcem sa jej teraz zastávať ale... sme konečne pánmi svojho času. To sme všetci vždy chceli, pretože sme nikdy na nič a na nikoho nemali čas. Škola a ani domáce práce nás ani teraz neminú, ale môžeme sa zaujímať o ľudí a o veci, o ktoré sme sa dlho nezaujímali. Možno si konečne začneme vážiť rodičov, zdravotníkov, učiteľov. Ľudí, ktorí obetujú svoje zdravie a svoj život pre druhých. Možno si uvedomíme vzácnosť ľudského života, jeho krehkosť, keď ho dokáže zničiť niečo také malé. Koronou sa zlepšilo ovzdušie a životné prostredie. Dúfam, že sa takto budú postupne uzdravovať aj naše srdcia.

Boli sme skutočne bohatí. A budeme ešte bohatší, keď sa vrátime, pretože teraz máme čas na to, aby sme si uvedomili, čo je dôležité a skutočne cenné. Máme čas na to, aby sme zistili, čo nám chýba a čo nám iba žerie energiu, aby sme získali predstavu o tom, ako chceme, aby náš život pokračoval ďalej po „karanténovaní“.

Tak čo? Ako chcete prežiť zvyšok svojej karantény? Môžete kresliť nepodarené portréty, vpíjať energiu zapadajúceho slnka, zložiť ďalšiu skladbu o korone, začať si písať karanténový denník. Pečte bábovky, kreslite si po oblečení, ostrihajte si vlasy, vyspievajte si dušu, behajte bosí po tráve, sprchujte sa v ľadovej vode, vzdelávajte sa každým prečítaným slovom, modlite sa za uzdravenie, zorganizujte jarné upratovanie. Nezabudnime si pripomínať, aké je úžasné žiť.

Žime! Sľubujem, že to zvládneme!  A nezabúdajte - sme v tom všetci spolu!!!

Petra Husáková, 2. F