(Ne)svitá
- 17.06.2020 09:06
Šíri sa miestnosťou a postupne pohltí každú živú bytosť a predmet v nej. Najprv sa jej nežne dotkne, kým ju celú nezožerie. Pomaličky sa vplazí dnu a nesie so sebou chlad, ktorý cítiť vo chvíli, keď z človeka ostáva len telo. Vyfarbí steny, nábytok, okná, ľudí... Zo Zeme urobí jednu veľkú čiernu dieru, kde každý v okamihu stráca svoju skutočnú tvár. Lebo v tme sú všetci už len čierni. Niet bohatstva ani chudoby, niet ženy ani muža.
Šíri sa miestnosťou a postupne paralyzuje každú živú bytosť a predmet v nej. Zastaví pohyb čiastočky prachu, ktorá sa predtým divo vírila vo vzduchu. Premôže čas jediným svojím dotykom, kým všetkých umlčí. A z človeka ostane len telo... Napriek hrôze tohto momentu sa na jeho príchod každý pokojne pripravuje. Všetci si nasadia svoje obleky a vlezú do svojich ustlaných rakiev dobrovoľne. Nik sa netrasie strachom pred blížiacou sa hodinou, nik sa nesnaží ukryť a zachrániť sa. Prijímajú ju. Poddajú sa tme, ako sa bezmocné myši poddajú svojmu osudu v čeľusti predátora. Všetci sa totiž spoliehajú na sľuby Slnka, že naďalej bude bojovať so silami, nad ktorými oni sami nemajú šancu.
A tak len čakajú, kým nepríde nový deň. Čakajú, kým sa tma a chlad premenia na žiaru svetelných lúčov, ktoré svoje víťazstvo oslavujú prebudením zamrznutých tiel. A čo keď sa raz Slnku už nebude chcieť za svoje mŕtvolky bojovať? Keď sa my úbohí Sizyfovia uložíme po namáhavom dni do svojich hrobov s nádejou, že po prebudení náš rituál pokračuje, nenapadne nám, že by sme zvyšok života mali stráviť v tme.
Možno by sme sa mali každý večer lúčiť. Pre istotu. Keby sme v tej tme už nevedeli rozoznať jeden druhého...
Ale to svetlo príde! Nedokáže totiž odolať sile tmy, ktorá je rozliata po krajine, po miestnosti, po ľuďoch. Tak veľmi ho priťahuje!
Dovtedy to ale treba vydržať. Keby sa Slnko nevrátilo, to by nebolo to najhoršie. Tma požiera len to, čo vidí a to, čoho sa môže dotknúť. To najhoršie však je, že so sebou prináša démonov, ktorí sa majú postarať o zvyšok.
Keď zavládne ticho, všetci sú na moment mŕtvi a počuť ako miestnosť zľahka vydychuje vzduch nasiaknutého dňa. V tej chvíli ožíva jeden malý, nenápadný hlások v hlave. Nájde si tých, ktorí odmietajú zaľahnúť k ostatným telám, a vryje sa im pod kožu. Vtedy začne vrieskať. Vrieska tak hlasno, že by všetky tie mŕtvoly zobudil. Driape sa cez všetky orgány v tele, trhá vlákna každého nervu. V hlave zapúšťa korene a neúnavne sa snaží rozdrviť všetko, čo ostalo pred tmou schované. V tomto boji čas nemá žiadnu moc a nik nevie, kedy stihnú prísť lúče Slnka, aby úbožiaka zachránili. Aby utlmili bolesť a potlačili hlások preberajúci kontrolu nad telom.
Kým jeden nehybne leží, odpočíva a čaká, aby mu slnečný lúč znova vdýchol život, druhý vedie svoj vlastný boj s vnútornou tmou a prichádza do nového dňa ešte viac vyčerpaný ako predtým. Na ničom však nezáleží, pretože s príchodom slnečného svetla si každý zmýva čerň zo svojej tváre a sadá si na svoje miesto v spoločenskom reťazci. Rozoznáva bohatstvo od chudoby, ženu od muža. Len tí, ktorí si nový deň museli vybojovať, za sebou vlečú tieň, ktorý sa pomaly stáva väčším, ako sú oni sami.
Lucia Jurkovičová, 5.E
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články