To sa však nestalo. Teraz sedím sama na tvrdej nemocničnej posteli, obklopená našuchorenými vankúšmi a píšem. Ruky sa mi pri každom slove chvejú viac a viac, snažím sa nepodľahnúť oťažievajúcim viečkam a nezatvoriť oči. Nesmiem ich zatvoriť, lebo ich možno už viac neotvorím...

Za tých pár hodín, čo som strávila pri vedomí, sa pri mne vystriedalo pár lekárov v skafandroch, pripomínajúcich obleky astronautov vo vesmíre. Pozerali sa na mňa veľmi zvláštne, keď som naliehala, aby mi doniesli pero a z tých pár vecí, ktoré som tu mala, som vytiahla zväzok pokrčených papierov. Nič mi však na to nepovedali. Určite si myslia, že opäť blúznim. Možno by to mohla byť aj pravda. Ale... čo ak nie?

Peter mi povedal jasne, aby som do môjho príbehu napísala svoje meno. Nechápem celkom, prečo by som to mala urobiť, ale sľúbil mi, že po mňa príde. Možno to bola len ďalšia halucinácia alebo len jeden z tých naivných snov, ktorými som sa zásobovala, aby som od strachu neskolabovala. Napriek tomu som v sebe živila nádej, že on nebol len jeden z mnohých výplodov mojej fantázie. Dúfala som, že možno práve on je to, čo chcem považovať za skutočnosť. Nemyslím si však, že som v pozícii, aby som smela súdiť, čo bolo skutočné a čo nie. Koniec koncov, za skutočnosť som považovala sen a potom dokonca aj sen v tom sne... Bola som šialená? Trpela som schizofréniou? Možno som bola šialenou schizofreničkou. A možno, ale je to veľmi preveľmi nepravdepodobné, som po celý ten čas žila niekde úplne inde a aj napriek tomu, že tu, v tomto svete, sa to reálnym nazvať nedalo, sa naopak tam za skutočný nedal nazvať život v tomto svete.

S prerývaným ťahavým výdychom položím pero a zviažem hrubé strany môjho denníka. Opatrne dovolím môjmu telu, aby sa vpilo do vankúšov a posledný raz sa zapozerám na zachmúrenú oblohu za oknom. Vraj celý týždeň pršalo. Vždy som chcela tancovať medzi kvapkami, no nikdy sa mi to nepodarilo.

Zasnívaná v sieti všetkých mojich tajuplných snov, ktoré sa mi už nikdy nesplnia, zatvorím oči. Už len osamotená slza blúdi po jemnej pokožke môjho líca a steká nižšie, až ju nakoniec zacítim blízko pri mojom srdci.

            „Vedel som, že prídeš,“ v diaľke sa ozve známy hlas, no stále nenachádzam odvahu na to, aby som otvorila oči.

            „Peter?“

     Hlas sa mi trasie a pery mám odrazu vysušené.

            „Rád ťa vidím, Ariana.“

            „Kde som?“ opýtam sa neisto a keď už si myslím, že sa zadusím, pľúca mi povolia hlboký nádych. 

            „Kde by si chcela byť?“

     Aj napriek tomu, že mám zatvorené oči, viem, že sa uškŕňa.

            „Neviem,“ zašepkám. „Chcela by som byť doma. Chcela by som vidieť mamu a vedieť, že je v poriadku.“

            Z očí sa mi oslobodí skupinka čerstvých sĺz, ktoré mi pri svojej ceste dole mojou tvárou zvlhčia suché pery.

            „Práve si povedala, čo chceš vidieť. Ja som sa pýtal, kde chceš byť.“

     Zamatovosť v jeho hlase je až príliš skutočná na to, aby som aj toto mohla považovať za sen.

            „Aký je rozdiel medzi tým, čo chcem vidieť a kde chcem byť?“

            „Obrovský,“ odpovie. „Pretože to, čo chceš vidieť, je len dočasné. Poskytne ti to len chvíľkovú útechu. Keď však budeš tam, kde chceš byť, tak to, čo potom uvidíš, bude zároveň aj tým, čo chceš vidieť. Krásu nájdeš aj v škaredom prostredí. Aj kvety si vedia preraziť cestu cez betón. Ale páčilo by sa ti žiť tam aj potom, keď by ten kvet uhynul? Asi nie, však? Tak mi teda povedz, Ariana, kde by si chcela byť?“

            Zhlboka sa nadýchnem.

    „Chcem byť niekde, kde budem môcť žiť bez strachu, že keď na mňa niekto kýchne, ochoriem a nikdy sa nevyliečim. Chcem žiť niekde, kde mi ľudia vrátia úsmev, keď sa na nich ráno na ulici usmejem. Chcem patriť tam, kde sa aj najviac šialený sen môže stať skutočnosťou,“ poviem a keď sa Peter dotkne môjho postupne chladnúceho líca, tlmene zavzlykám.

            „Otvor oči, Ariana.“

            „Nie.“

     Pokrútim hlavou a počujem, ako si vzdychne.

            „Povieš mi, prečo nie?“  

            „Pretože sa bojím toho, čo uvidím. Čo ak neuvidím vôbec nič? Čo ak tu nič nie je?“ vystrašene sa opýtam a sklopím hlavu. „Bojím sa, že toto je len ďalší zo snov. Mám strach, že sa zamilujem do niečoho, čo nikdy nebude môcť byť skutočné.“

            „Ja by som sa skôr bál toho, že pre strach neuvidím niečo, čo by sa mi mohlo páčiť. Máš na výber, Ariana. Buď otvoríš oči a dovolíš si byť šťastná, alebo ich necháš zatvorené a nikdy sa nedozvieš, čo si mohla vidieť,“ vyrovnane povie Peter a letmo sa dlaňou dotkne mojej ruky.

            „Budeš tu, keď ich otvorím?“

            „To záleží len od toho, či ty chceš, aby som tu bol.“

            Jeho slová ma zmätú, no prinútia k tomu, aby som ho poslúcha. Veľmi, naozaj veľmi pomaly rozlepím jedno oko, akoby som sa snažila uchovať si možnosť rozmyslieť si to, ak by sa mi nepáčilo, čo uvidím.

            „Nepodvádzaj.“

     Štuchne ma do pleca a rozosmeje sa.

            Keď konečne otvorím obe oči, nechápavo pootvorím ústa a rozhliadnem sa navôkol. Stojím na prázdnom chodníku pred mojím domom, z ktorého sa ozýva veselé pokrikovanie a hlasný smiech.

            „Čo? Ja nerozumiem, o čo tu...“

            „Si si istá, že nerozumieš?“

     Nadvihne obočie a uškrnie sa.

     „O kom bol ten príbeh, do ktorého si napísala svoje meno?“ opýta sa a prekríži si ruky, kým čaká na moju odpoveď.

            „Vlastne som to nenapísala do tej knihy, lebo v nemocnici som ju nemala. Písala som to do môjho denníka. Takže to bolo o mne a potom som tam napísala ešte o nás.“

     Zamyslím sa.

     „To ale stále nevysvetľuje, čo tu robíme.“

            „Si spisovateľka. Čakal som, že keď si videla mňa, tak ti dôjde, že všetko, čo napíšeš, sa niekde stane skutočnosťou.“

     Mykne plecami a ja sa zamračím ešte viac.

    „Vždy si chcela, aby tvoje príbehy žili naveky, no nie?“ opýta sa a ja váhavo prikývnem.

    „Oni žijú. A ty si sa stala postavou vo vlastnom denníku, teraz žiješ aj ty tu. Bol to tvoj denník, preto stojíme pred tvojím domom, a preto sú tu aj tvoji rodičia. Písala si aj o nich. Neplynie tu čas. Keď príbeh dokončíš, postavy, ktoré si nezabila, žijú naďalej vo svete, ktorý si vytvorila. Ale ty nie si iba postava, si autorka a to znamená, že čokoľvek napíšeš do denníka, sa tu stane realitou,“ dopovie a mne sa nadvihnú kútiky úst.

            „Môžem napísať čokoľvek a stane sa to?“

            „Čokoľvek,“ prikývne.

            „Kebyže chcem vymazať kapitolu, tak stačí, aby som ju vytrhla?“

            „Myslím si, že áno.“

            Usmejem sa.

     „Chcem to vyskúšať.“

            Nedám mu čas na protest a z denníka začnem vytrhávať stránky, v ktorých som písala o korone, víruse, ktorý ma zabil. Dám si naozaj záležať na tom, aby tam neostala ani jediná stránka o tej pliage. Vo chvíli, keď z denníka zmizne aj posledné slovo týkajúce sa vírusu, začne moja tvár opäť chytať svoju stratenú farbu a moje ruky prestanú chladnúť. Do líc sa mi vráti červeň a Peter sa usmeje od ucha k uchu.

            „Pochopila si,“ povie s hrdosťou v hlase a omotá svoje ruky okolo mňa.

            „Ešte som neskončila.“

     Uškrniem sa a na prázdnu stránku dopíšem poslednú vetu.

            „Čo si tam napísala?“ zisťuje zaujato a snaží sa mi z ruky vytrhnúť papiere, no vtom náhle prestane.

     „Už viem.“

     Zasmeje sa.

     „Stačilo požiadať, nemusela si to tam písať,“ povie, keď sa dosmeje a nadvihne mi bradu, aby mohol priblížiť svoje pery k tým mojim.

            „Toto bolo zaujímavejšie,“ zamumlem, zatvorím oči a nechám sa unášať jeho prítomnosťou.

            V hĺbke duše si však nesiem jedno sladké tajomstvo, vďaka ktorému úsmev z mojich pier nikdy nezmizne. Posledné slová, ktorými som zakončila denník totiž boli:

    „A ŽILI ŠŤASTNE AŽ NAVEKY.“

 

Lucia Vlčeková, 2. F