Za posledným rohom sa medzi domami rozprestrela skrytá ulička plná malých obchodíkov natlačených na seba. Na prvý pohľad sa zdala rovnako prázdna ako väčšina chodníkov, ale pri detailnejšej analýze som spozorovala drobnú postavu schúlenú na lavičke. Váhavo som prekonala ďalších pár metrov a rozoznala som mladé dievča zahalené v tenkom tmavozelenom kabáte. Zaklonenú hlavu mala poženú na operadle a v premrznutých rukách, na ktorých jej vystupovali žily všetkých odtieňov modrej, pomaly otáčala čosi ostré a kovové. Najprv som zarazene ostala stáť, no vtedy som bola dosť blízko na to, aby som videla, že drží čiernu korunu. Už som nervózne prešľapovala rovno pred ňou, keď som si konečne uvedomila, že na jej krásnej tvári chýba rúško. Namiesto toho sa jej na lícach leskli mokré chodníčky po nedávnych slzách.

            „Si v poriadku?“ skúsila som sa jej prihovoriť. Akoby ma dovtedy ani nevnímala – svoj pohľad na mňa obrátila až po ďalších pár sekundách hľadenia do prázdna. Nebola prekvapená, ani sa nezľakla. Sálal z nej zvláštny pokoj, aký majú ľudia v apatii.

            „Som len veľmi vyčerpaná,“ vyšlo nakoniec z jej pier, takmer šeptom. Naskočili mi z nej zimomriavky. Priťahovala ma k nej nejaká neviditeľná sila.

            „Chápem. Posledné týždne to cítim  podobne - žijeme vo veľmi vyčerpávajúcich časoch. V osamelých. Ale aj tak nie je veľmi múdre, vysedávať vonku bez rúška.“

            „To je to posledné, nad čím by si si mala lámať hlavu. O mňa sa naozaj strachovať nemusíš,“ smutne sa usmiala a narovnala sa. Ani som si nevšimla, kedy som si k nej prisadla. Z hlavy jej skĺzla kapucňa a odhalila premočené vlasy, na ktoré si nasadila svoju kovovú korunu. Teraz už voľnými rukami vytiahla z vrecka zapaľovač a balíček cigariet  - jednu si zapálila a párkrát si potiahla.

            „Zvláštny pocit – nevedieť, čo bude o deň, o týždeň, o mesiac... Žiť z minúty na minútu. Radšej nemyslieť na postihnutých vírusom a des, ktorý prežívajú,“ mrmlala som v snahe vyplniť trápne ticho a slová sa zo mňa valili bez rozmyslu. Pridlho som bola zavretá sama medzi štyrmi stenami. „Je to krutá choroba.“

            Na chvíľu prerušila vyfukovanie sivých obláčikov do prázdna a zvraštila obočie. Chcela som žartovne nadhodiť, nech si nerobí vrásky, no jej rozzúrený výraz ma zastavil.

            „Krutá, krutá – ale čo je naozaj kruté? Ľudstvo! Ľudia sú tí krutí. Voči prírode, voči všetkému živému, jeden voči druhému!“ Každým slovom zvyšovala hlas a ja som sa snažila vyhnúť jej šermujúcim rukám. Náhle prerušenie ticha navodilo dojem, akoby sme boli samé na svete. „Najprv zamoríte Zem svojím odpadom a myslíte si, že globálne otepľovanie sa vyrieši samo! Potom sa objaví pandémia a vy nemáte ani dosť zdravého rozumu na to, aby ste ostali doma a prežili! Nie, nie je krutá. Nedali ste jej na výber, ona to tak nechcela. Ľudia ju donútili svojou ľahostajnosťou. Je to výsmech, smejú sa mi do očí! Nechcela som, počujete?!“ Posledná veta v podobe bezmocného výkriku sa šplhala po studených tehlových múroch až do neba ako popínavý brečtan.

            „Nechcem sa ťa dotknúť, ale nechápem, prečo to tu teraz hovoríš mne. Jeden človek aj tak nič nezmení.“ Netušila som, čo tým chce povedať a chcela som sa postaviť, no schmatla ma za zápästie a stiahla naspäť k sebe. Zúfalstvo v jej uplakaných očiach ma donútilo neprotestovať a prebudila vo mne zlé svedomie. Aká strašná vec sa jej musela stať, že skončila takto?

            „Pozri, ak ti niekto ublížil, poznám pár odborníkov, ktorí by ti vedeli pomôcť...“ snažila som sa ju upokojiť, no veľmi rýchlo ma prerušila.

„Nie, ty ma vôbec neberieš na vedomie! Skús sa na chvíľu zastaviť – počuješ to? Kedy si inak naposledy počula spievať vtáky? Príroda sa lieči, berie si naspäť to, čo ste jej zobrali. Lebo vy neviete spolunažívať, dokážete len riadiť a podmaňovať si.“ Jej rozčúlenie sa pomaly menilo na melanchóliu. Na chvíľu som zabudla, kde som a prečo som sem prišla. Obzrela som sa dookola a musela som uznať, že má pravdu. Bola jar – najkrajšia, akú som doteraz zažila. Dokonca aj vzduch zrazu voňal inak a rúško som si automaticky stiahla až na krk, aby som sa mohla nadýchnuť poriadne zhlboka. Bolo príjemné zbaviť sa na chvíľu pachu dezinfekcie. Slnečné lúče mi dodali energiu a cítila som, že sa usmievam. Dlhá zima je za nami.

„Nie je všetko stratené. Máme výborných vedcov a lekárov, existuje množstvo obyčajných a neobyčajných ľudí, ktorým ešte na tejto planéte záleží. Sme na dobrej ceste, tak to ešte nevzdávajme!“ chcela som ju rozveseliť, no tentoraz nebrala na vedomie ona mňa. Znovu sa ako bez duše zahľadela na niečo, čo moje oči nevideli. Tušila som, že predo mnou nesedí obyčajná tínedžerka so zlomeným srdcom. Ako jej len mám pomôcť? Trápia ju veci, ktoré sama neviem zmeniť. Takmer ako keby mi čítala myšlienky, zrazu otočila hlavu naspäť ku mne a z toho pohľadu ma zabolelo srdce. Toľko smútku v očiach!

            „Už je aj tak neskoro. Je mi to tak ľúto,“ potiahla nosom a spustila nový vodopád sĺz. Skôr, než som stihla reagovať, vyfúkla mi do tváre čierny oblak dymu. V tom momente som sa rozkašľala a nedokázala som sa znovu nadýchnuť, priam som cítila čierne nite ovíjajúce sa okolo môjho hrdla a prenikajúce cez ústa a nos až do pľúc. Kým som bezmocne lapala po dychu, poslednýkrát som sa pozrela na krásnu neznámu s tŕňovou korunou. Kovové špice sa leskli na slnku a jej bledá pokožka sa kúpala v náhlom návale tepla.

„Možno slnko konečne vysuší jej slzy,“ ozývala sa naokolo moja posledná myšlienka, dúfajúc, že sa jej bolesť vyparí, ako posledné fliačiky snehu. Nie, nenazvala by som ju krutou - našu Skazu.

 

Lenka Krempaská, 2.E