Odvtedy, ako sa Peter prvýkrát objavil, prešiel už týždeň. Tak, ako sľúbil, vracal sa ku mne každý večer. So šibalským úsmevom a žiarivými očami ma brával na rôzne miesta, ktoré som vždy chcela vidieť. Až do momentu, keď sa v knižnici objavil piesok, som neverila, že to bolo skutočné. Dúfala som, že to bola iba halucinácia, že sa mi to len snívalo, no mýlila som sa. Peter je viac než reálny a keď som s ním, mám pocit, že aj ja skutočne žijem.

      Ako som už spomínala, bráva ma na všetky moje vysnívané miesta. Boli sme v nikdy nespiacom New Yorku. Ruch mesta, blikajúce reklamy, mrakodrapy týčiace sa vysoko do neba... všetko bolo presne také, ako som si vysnívala. Vzduchom sa vírili vône rozpálených pneumatík a čokoládového pečiva. Vyzeralo to, akoby sa všetky kúty sveta zmenšili a premiestnili do jednej jedinej ulice.

      Boli sme na soľných pláňach v Bolívii, v rozprávkových horách Tianzi v Číne aj pri ružovom jazere Hillier v Austrálii. Vždy som chcela vedieť, či to jazero vonia rovnako, ako aj vyzerá. Nech si kto chce, hovorí, čo chce, mne to sýtoružové jazero pripomína jahodový puding. Kúpanie v ňom je síce zakázané, no nemám pocit, že Peter by bol z tých, čo dodržiavajú pravidlá. Na moje sklamanie, voda vôbec nechutila ako jahodový puding, skôr ako nepodarený vtip z vodných rias.

      So širokým úsmevom sa opäť uvelebím v koženom kresle a so zatvorenými očami počúvam upokojujúce praskanie dreva v krbe. Plamene, šplhajúce sa do výšky, ohrievajú zvyčajne veľmi chladnú miestnosť a skôr než sa stihnem pozrieť na hodiny, pocítim širokú teplú dlaň na mojom líci.

     „Prišiel si,“ spokojne zašepkám, no oči naďalej nechávam zatvorené.

     Nemusím ich otvárať na to, aby som vedela, že je to Peter. Silná vôňa čiernej kávy, kníh a limetky to hovorí sama za seba.

     „Sľúbil som ti to predsa,“  zľahka sa zasmeje a prinúti ma postaviť sa.

     Neochotne sa postavím a tak ako zvyčajne smerujeme do stredu miestnosti. Nad hlavami nám visí masívny krištáľový luster a svetlo, smerujúce od krbu, odráža v drobných sklíčkach okúzľujúce záblesky farebných svetelných lúčov.

     „Pripravená?“ preventívne sa opýta, no skôr, než mu stihnem odpovedať, pod mojimi nohami už necítim pletený koberec, ale chladnú zem.

     „Kde to sme?“ prekvapene zaklipkám očami.

      Namiesto odpovede mi podá ruku a ťahá ma pomedzi husté stromy a paprade až k drevenému mostíku. Pod ním je číra tyrkysová voda, od ktorej sa odráža hviezdne nebo a plný mesiac.

     „Už vieš?“ jeho oči sa rozžiaria a mnou prebehnú zimomriavky.

     „Prepadlina To Sua,“ neveriacky pokrútim hlavou a bez rozmyslu sa mu vrhnem okolo krku.

     „Posledné z tvojich vysnívaných miest,“ zašepká svojím zamatovým hlasom a ovinie svoje ruky okolo môjho útleho pásu.

     Slabý vánok veje okolo mojej nočnej košele a jej látku mi nadvihuje okolo stehien. Rozjasnený úsmev z mojej tváre spadne, keď si uvedomím jeho slová.

     „Peter, povedz mi, prečo sme tieto miesta navštevovali?“ smutne sa zadívam do tých prekrásnych svetlozelených očí a hľadám v nich štipku nádeje.

     „Ariana, mal som ti to povedať už dávno, no nechcel som kaziť tvoje nadšenie,“ úprimne prehovorí a začne si motať pramienok mojich vlasov okolo prsta.

      „Povedať čo? Nič divnejšie ako komunikácia s neexistujúcou postavou už nie je,“ zasmejem sa, no nemyslím si, že sa mi podarilo zakryť moju nervozitu.

      „Máš pravdu, nie som reálny. Ale to nie je ani to miesto, ktoré voláš domov,“ povie so všetkou vážnosťou a posadí sa na kraj mostíka.

     Nohy spustí do vody a vystrie ku mne ruku. Pomaly sa posadím k nemu a zapozerám sa na pokojnú vodnú hladinu. Vôňa morskej soli a exotických kvetín sčasti upokojí moje prerývané dýchanie.

     „A čo je teda reálne?“ opýtam sa zmätene.

     „Záleží na tom, čo chceš, aby bolo reálne. Skutočné je len to, čomu veríš.“

     „Ja už neviem. Neviem, čomu verím. Povedz mi, prosím, čo sa to deje? Prečo si tu?“ potláčam slzy v očiach, no Petrovi to neunikne.

     Skĺzne do vody a potom zloží z mostíka aj mňa. Do dlaní uchopí moju tvár a pobozká moje čelo.

     „Ariana... ty umieraš.“

     „Čože?“ pobavene sa rozosmejem, no veľmi rýchlo mi dôjde, že nežartoval.

     „Všetko to, čo vidíš, nie je skutočné. Je to iba v tvojej hlave. Lenže ani to, čo vidíš, keď prídeš domov, nie je skutočnosť. V skutočnosti ležíš v nemocničnej posteli. Horúčky ti neklesajú už týždeň a ty pomaly umieraš. Toto, čo si doteraz videla, je len vedľajší účinok liekov, ktoré ti dávajú. Tvoje testy na korona vírus boli pozitívne.“

     „Nie, to je hlúposť! Pred týždňom som predsa písala v knižnici, som si istá, že som bola v poriadku,“ nesúhlasne pokývam hlavou a snažím sa ignorovať páliace slzy v mojich očiach.

     „A čo sa stalo potom?“ venuje mi ľútostivý pohľad a mne to vtedy dôjde.

     „Potom si prišiel ty,“ hlas sa mi roztrasie a zlomí.

    „Odpadla si. Vzali ťa do nemocnice a pod silnými liekmi si tvoj geniálny spisovateľský mozog vytvoril ten najrealistickejší sen,“ dopovie a z líc mi zotrie slzy.

     „Ja ešte nechcem zomrieť,“ prudko zavzlykám, no upokojím sa hneď, keď ma objíme pár mocných rúk.

     „Ariana, veríš mi?“

      „Samozrejme,“ odpoviem ešte viac zmätene a zodvihnem hlavu.

     „Keď sa teraz preberieš, budeš v nemocnici. Chcem, aby si do tej knihy, čo píšeš, napísala svoje meno. Nepýtaj sa prečo, jednoducho ma počúvni. Sľúbil som ti, že po teba vždy prídem. Ak to urobíš, tak ja prídem,“ jeho svetlozelené oči sa pod mesačným svitom stretnú s mojimi a srdce mi takmer vynechá úder.

      „Sľubuješ, že prídeš?“ neisto sa opýtam.

     „Sľubujem.“

      Peter sa prstami dotkne mojej šije a zakloní mi hlavu. Opatrne, akoby si pýtal moje dovolenie, sa priblíži k mojím perám. Zatvorím oči a zo strachu, že keď ich otvorím, tu už nebude, ich nechám naďalej zatvorené.

https://www.invia.sk/blog/12-najkrajsich-miest-sveta/