Ľudia nemôžu byť dielom prírody,

tak pokojnej a vľúdnej v svete plnom útrapy.

Vpúšťaš slnko do smutných duší,

myješ dážď z našich skleslých očí.

 

Cítim, ako miznú všetky tmavé dni,

rozžiarujú sa tváre bojovníkov.

Zo všednosti života robíš život nevšedný

a pretváraš nás v tvojich nasledovníkov.

 

Jar spod ľadu roztopila mi žitia tok,

chcem rannou rosou moje telo umyť,

zabudnúť na chvíľu na tento trpký mok

a svet slnečnými lúčmi ozdobiť.

 

Nech sa človek opäť stane prírody krásou,

len tá je totiž predzvesť dobrých časov.

 

Katka Marcinková, 5. E