Ako si sa dozvedel o „bilinkách“? Prečo si sa rozhodol študovať na tejto škole?

Dozvedel som sa o nej celkom náhodne, od mojej  učiteľky nemčiny na „základke“ pár dní pred termínom na odovzdanie prihlášky. A že na prijímačky pôjdem, to som sa rozhodol až deň pred nimi - a chvalabohu za toto rozhodnutie. Bilingválne štúdium v Poprade ma oslovilo hlavne tým, že je to niečo iné ako „bežné" gymnázium, že ponúka osvojenie si nemčiny na vysokej úrovni, nemeckú maturitu a tým otvára dvere do nemecky hovoriacich krajín – či už za brigádou, štúdiom alebo za prácou. Skúsenosti a jazykové schopnosti získané počas štúdia na tejto škole však určite pomáhajú aj na Slovensku. Nemčinu som mal rád od malička, Poprad bol blízko (býval som v Levoči), štúdium vyzeralo byť dostatočnou výzvou, tak prečo to nevyskúšať? Za veľkú výhodu som považoval aj prítomnosť nemeckých vyučujúcich, možnosť rôznych výmenných pobytov, čo nie je praxou na všetkých bilingválnych gymnáziách pôsobiacich na Slovensku. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Na krátky čas som totiž z rodinných dôvodov prestúpil na bilingválne gymnázium v Bratislave, keďže rodičia sa presťahovali na západ Slovenska. Bol som asi príliš náročný v nárokoch na školu, a tak som sa už po pár dňoch vrátil naspäť do Popradu. Musel som však ísť bývať na internát, no vôbec to neľutujem. Ísť bývať na „intrák“ bolo jedno z mojich najšťastnejších rozhodnutí vôbec.
 

Čo ti „bilinky“ dali a čo vzali?

Určite mi dali hlavne dosť zabraťJ Ale vážne - v prvom rade mi dali možnosť spoznať skvelých ľudí, ku ktorým ma viažu mnohé spomienky, od ktorých som sa veľa naučil, na niektorých nezabudnem nikdy. Dali mi mnoho príležitostí, napríklad hrať divadlo, moderovať po nemecky školské podujatia a vystupovať na nich (na jednom z nich ma zástupca nemeckého veľvyslanca pozval hrať na veľvyslanecký večierok), obohacujúce bolo určite aj moje praktikum vo Viedni. A, samozrejme, „bilinky“ ma rozvinuli aj intelektuálne (teda dúfam). Páči sa mi vedenie žiakov k schopnosti primerane argumentovať, vyjadriť svoj názor, vedieť rozmýšľať kriticky, rozmýšľať viac do hĺbky. Rozvinuli aj moju schopnosť, resp. ochotu prijímať kritiku, byť pripravený na neočakávané... Určite by sa našli aj kritické body. Napríklad zmeny nemeckých učiteľov otestovali, ale možno aj zlepšili našu schopnosť prispôsobiť sa rôznym pomerom. A myslím si, že tých päť rokov ma rozvinulo aj osobnostne. Neviem síce, či mal na tom väčší podiel internátny život alebo filozofovanie o živote v rámci literatúry...V každom prípade - zmenil som sa, vnímam svet ináč a nie je to len dospievaním. (Niekedy som si myslel, že úspech možno merať známkami, zárobkom...Hlúposť! Úspešný je podľa môjho dnešného názoru ten, kto má svoje ciele, sny a je schopný za nimi ísť, kto dokáže byť so svojím životom  spokojný).  Za to všetko som bilinkválkam vďačný.
A čo mi táto škola vzala? Čas? Hm...Naša škola ho možno berie viac ako iné, ale kto komu káže vždy všetko vedieť? Ak som nespokojný s využitím môjho času, musím to skôr vyčítať mne samému, menej škole. Priateľov? Skôr naopak. Užívanie si mladosti? Tiež závisí od osobnosti. Nervy? O.K. Čiastočne, nepopieram... Celkovo ale vyzerám byť v pluse. Asi preto mi to všetko chýba už teraz.
 

Na čo a na koho si v súvislosti so školou spomínaš najradšej a na čo najneradšej?

Rád si spomínam na veľa vecí a ľudí. Na presmiate chvíle v škole, o „intráku“ ani nehovoriac... Na Austausch – teda na výmenný pobyt v Nemecku, na úžasnú možnosť zúčastniť sa na medzinárodnej olympiáde z nemčiny, kde som postúpil po úspešnom celoslovenskom kole. A ani ten pocit odľahčenia po poslednej maturitnej skúške nebol na zahodenieJ Veľmi rád si spomínam na moje prvé gitarové vystúpenie na oslavách 20. výročia založenia našej školy, keď som bol ešte len prvák...V hlave mi ostane aj česko-nemecko-anglická „hatlanina“ nemeckých učiteľov. Je toho rozhodne veľa.
Najneradšej? Asi málokto si rád spomína na fázy stresujúceho učenia počas vypätých týždňov, ale to nepovažujem za hodné zmienky. Všetko, čo som tu za tých päť rokov zažil, ma nejakým spôsobom rozvinulo, aj zážitky viac či menej príjemné. A boli veru také i také. Ale aj na pády a chyby si spomínam s akousi katarziou... Ak ma niečo mrzí, tak možno pár vecí, ktorým som nevenoval dostatočnú pozornosť alebo na ktoré som sa neodhodlal. A máta ma aj myšlienka, že už nie som aktívnou súčasťou „biliniek“...

Čím bola táto škola špecifická? Je rozdiel medzi „bilinkármi“ a „bežnými" študentmi?

Špecifická bola žiakmi a učiteľmi, ktorí sa tu mohli stretnúť, dvojjazyčným, ale hlavne dvojkultúrnym spôsobom vyučovania - iným prístupom a postupom slovenských a nemeckých vyučujúcich - z oboch systémov sme si mohli vziať to najlepšie. Škola bola špecifická napríklad aj 240 minútovými nemeckými klauzúrami (písomnými skúškami počas štúdia). Alebo aj 18 hodinami nemčiny v „prváku“ a určite celkom peknou ponukou výmenných či iných pobytov a dvoma maturitnými vysvedčeniami. Či sme iní ako ostatní študenti? Je rozšíreným názorom, že nároky sú u nás vyššie - tak dajme tomu. Podľa mňa ale záleží na uhle pohľadu - učebné penzum podľa ma nie je neporovnateľné napr. s „obyčajnými" gymnáziami, na „bilinkách“ je skôr viac žiadané logické prepájanie a použitie vedomostí, dôkladné pochopenie materiálov (historických textov, karikatúr, grafov, novinových článkov), metóda analýzy a interpretácie, argumentácia, ako i schopnosť reagovať na rôzne podnety v rámci každodenného vyučovania. Výhoda pre tých, ktorí s tým problémy nemajú. Na mňa osobne zväčša bilingvalisti pôsobia možno  vyspelejšie, menej divo - ale nie menej crazyJ - ako ich rovesníci, možno sú aj trochu odolnejší, vytrvalejší... Ale vôbec by som negeneralizoval.  Na pohľad ich od ostatných (našťastie) nerozoznaťJJJ
 

Čo tvoja mimoškolská aktivita?

Čo sa týka mojich extra-curricular activities (lebo asi nie sú všetky mimoškolské), vždy som ich vnímal ako veľmi vítané doplnenie ku každodennému životu. Od základnej školy ma síce  chuť vyhrávať olympiády trochu prešla - na strednej som sa na nich zúčastňoval  v oveľa menšom rozsahu - no v konečnom dôsledku mi umožnili nazbierať cenné skúsenosti, zažiť mnoho nezabudnuteľných týždňov v Bratislave, Hamelne, Frankfurte...a opäť spoznať úžasných ľudí. Zaujímavým a moje plány do budúcna potvrdzujúcim zážitkom bola aj prax v Slovenskom inštitúte vo Viedni vo 4. ročníku, kde som mohol stretnúť diplomatickú špičku, zúčastniť sa na stretnutiach vrcholových manažérov vedúcich slovenských a rakúskych kooperujúcich firiem... Obohacujúce bolo vyskúšať si aj pôsobenie v študentskej rade internátu - akým nedopatrením som sa stal jej predsedom, už ani neviemJ. A radosť mi prinášalo aj účinkovanie v divadelnom súbore DivBilinky - a aj keď moje výkony neboli možno žiadna sláva, bavilo ma to  a rád by som sa divadlu ako koníčku venoval aj v budúcnosti. Podobne tak aj gitare, ktorá ma sprevádza už dosť dlho a hádam ešte dlho bude. Hudba má na mňa veľmi upokojujúci, ale aj energizujúci vplyv a baví ma koncertovať (keď si človek nájde dosť času na cvičenie). Hriechom by bolo nespomenúť moju záľubu v behu.

A čo plány do najbližšej i vzdialenejšej budúcnosti?

Hm...Angažovať sa v medzinárodných vzťahoch, v ochrane životného prostredia, v ekonomike - trochu obmedziť to nezmyselné plytvanie, koncertovať i byť divadelníkom... Nakoniec by som predsa len rád asi spojil ekonomiku s politológiou (medzinárodnými
vzťahmi) na univerzite v Drážďanoch, dostať sa tam je však viac než náročné. Ak nie, „istí“ to ekonómia v kombinácii s niečím (informatikou/právom?) v Mannheime, možno vo Viedni.

Rád by som išiel za medzinárodnou kariérou v nejakej uznávanej medzinárodnej inštitúcii - či už viac s politickým alebo ekonomickým zameraním, možno by som si vyskúšal aj kariéru diplomata. Uvidíme, čo sa podarí. V každom prípade by som chcel byť šťastný, chcel by som iných ľudí robiť šťastnými. Chcel by som mať pestrý život a podľa možností po sebe zanechať nejakú tú stopu.

Chcem sa poďakovať všetkým slovenským i nemeckým učiteľom a ostatným pracovníkom bilingválok v Poprade za päť rokov, ktoré som s nimi prežil. Ďakujem mojim rodičom, že akceptovali moje rozhodnutie pokračovať v štúdiu na „bilinkách“. A poďakovanie patrí aj mojej babke, ktorá sa o mňa počas víkendov starala.

 

Erik Kovalík na záver štúdia získal titul vzorný žiak so zápisom do pamätnej knihy. Ocenenia si prevzal nielen z rúk riaditeľa školy Dušana Nebusa, ale aj vedúceho bilingválnej sekcie Bernharda Sabola – Wimmera. Držme Erikovi palce, aby sa mu jeho plány vydarili! Pri štúdiu v Nemecku mu pomôže aj tzv. DAAD štipendium (DAAD - Nemecká akademická výmenná služba), ktoré Erikovi „priklepli“.