Odpovede by boli rôzne. Napríklad, že je to práve karanténa, vyhlásená z dôvodu toho šialeného vírusu, ktorá spôsobila moje slabé depresívne chvíľky z nedostatku komunikácie a donútila ma, utiahnuť sa do svojho vnútra a načúvať vlastnej duši. Ako som sa, žiaľ, za posledné dni presvedčila, moja duša je počas karantény niečo ako vysušená púšť.

Alebo vhodnou odpoveďou by tiež bolo, že sociálne médiá a všetky tie kreatívne fotky, zdieľané hádam všetkými živými tvormi, majú tiež zásluhu na tom, že i ja som sa uchýlila k umeleckej tvorbe. Zabudla som však na veľmi podstatný bod a tým je fakt, že ja nie som obdarená darom slova a čokoľvek, čo napíšem, ostáva nepochopené.

Po hodnej chvíli uvažovania, ako sa čo najúčinnejšie zbaviť všetkých domácich úloh, keďže slávnostne uznávam, že už aj mne došlo, že pred nimi nemôžem utekať naveky, vzdám svoje premýšľanie a vyčerpane si sadnem na parapetu pri obrovskom okne.

Sledujem prázdne ulice i to, ako bliká stará pouličná lampa. Stmieva sa a jemne popŕcha. Mám silné nutkanie vybehnúť von a začať tancovať medzi kvapkami, ako to robia hlavné postavy v romantických filmoch. Bolo by krásne cítiť na pokožke studený vánok a kvapky plné života, no ešte krajšie by bolo, keby tam so mnou bol perfektný chlapec. Mám na mysli dokonalého chalana, džentlmena s anjelskou tvárou a hlbokými očami, cez ktoré by som mu mohla vidieť priamo do duše.

Áno, aj toto je dôvod prečo píšem. Nielenže sa mi podarí na chvíľu utiecť zo stereotypu, ale môžem žiť vlastný sen a to v mojom osobnom svete. Neznie to lákavo?

Potichu prejdem po špičkách do našej domácej knižnice a zabuchnem za sebou mohutné dubové dvere. Pomaly sa presuniem k obrovským dreveným policiam a očami prebehnem po všetkých knihách. Milujem túto miestnosť najviac na svete. Zvyčajne sa tu schovávam pred stresom a povinnosťami, ale teraz som prišla hľadať inšpiráciu. Zapálim oheň v krbe a sadnem si do veľkého koženého kresla. Prehodím cez seba mäkučkú deku a vytiahnem hŕbu papierov, zviazanú hnedým motúzom. Nalistujem poslednú stranu, zhlboka sa nadýchnem a začnem písať.

Stavím sa, že ak by ma niekto pozoroval, určite by sa čudoval, prečo sa toľko uškŕňam. Nuž... písanie príbehov je často veľmi zábavné.

Po dlhých hodinách položím pero z ruky a vyčerpane sa zaborím hlbšie do kresla. Omámená vôňou mandlí a starých kníh sa spokojne usmejem, keď zrazu začujem niečí hlas. 

„Prišiel som sa posťažovať,“ prehovorí neznámy a ja sa prudko otočím.

Nechápavo zízam na tmavovlasého mladíka v modrých šortkách a bielom tričku. Sú len dve možnosti. Prvá je, že už mi totálne šibe a stáva sa zo mňa schizofrenička alebo druhá, že sa nám niekto vkradol do domu.

„Kto do pekla si a čo tu robíš?“ vyletí zo mňa skôr, než by som čakala.

„Hmm, predpokladal som, že ti to bude jasné na prvý pohľad, ale možno som sa mal predsa len predstaviť. Volám sa Peter,“ povie so všetkou vážnosťou a sadne si do kresla, ktoré je oproti tomu môjmu.   

Asi by som mala začať kričať alebo možno utekať. Možno by nebolo od veci ani keby som zavolala políciu. Neviem, prečo to neurobím a prečo na neho iba mlčky zízam. Mám také malé podozrenie, že ho poznám. Niekoho mi veľmi pripomína... Jeho tmavé strapaté vlasy a svetlozelené hlboké oči som už určite niekde videla. Rovnako aj ten jeho šibalský úškrn mi je povedomý.

„Čo robíš v mojom dome?“ opýtam sa rázne a zapichnem do neho svoj pohľad.

„Kto povedal, že som v tvojom dome?“

„Kto si?“ opäť zopakujem otázku.

„Už som ti predsa povedal, že som Peter a to, kým som, by si mala vedieť lepšie ako ja. Koniec koncov, to práve ty si ma vytvorila,“ nadvihne svoje tmavé obočie, akoby očakával, kedy mi to všetko konečne dôjde.

Hlboko sa zamyslím. Nie, to nemôže... nie. Postupne si však začnem spájať súvislosti a pochopím, že je to chalan, ktorého som si vysnívala v príbehu. Ale to predsa nie je možné! Veď je to príbeh! Nemôže byť tu, je napísaný na papieri...

„Ty... ty si. Nie!“ zalapám po vzduchu a dlaňou si zakryjem ústa.

„Niekomu to konečne docvaklo,“ pobavene sa rozosmeje.      

„Je toto sen?“ neveriacky pokrútim hlavou a modlím sa, aby bola odpoveď kladná, lebo ak nie, tak mi definitívne šibe.

„Volaj to, ako chceš. Ja som sa prišiel posťažovať,“ veľavýznamne na mňa zažmurká a prehrabne si svoje husté vlasy.

Ako tak pozerám, nie som až tak mizerná spisovateľka, keď sa mi podarilo vytvoriť jeho. Je úplne dokonalý! Stavím sa, že by sa roztopila každá baba, keby ho videla. Spomínala som, aký je dokonalý?

„Čo je predmetom tvojej nespokojnosti?“

„Ty a náš príbeh. Nemôžeš to predsa skončiť takto. Kde je šťastný americký koniec?“ hodí na mňa zúfalý pohľad a ja len trpko preglgnem.

„Vieš, niektoré príbehy nemajú šťastný koniec, no to neznamená, že si nezaslúžia byť napísané,“ takmer zašepkám a skloním hlavu.

Peter si ťažko povzdychne a podíde ku mne. Vystrie ku mne svoju ruku a sladko sa usmeje. Ani neviem, prečo som mu moju ruku dala a kráčala s ním do stredu miestnosti.

„Chcem ti niečo ukázať, no musíš mi sľúbiť, že nebudeš jačať. Pochopili sme sa?“ jeho zamatový hlas sa rozľahne po knižnici a mnou prebehne vlna príjemného tepla. 

Chabo prikývnem a poslúchnem aj vtedy, keď mi prikáže, aby som zatvorila oči. Keď ich však otvorím, nestojíme v strede knižnice, ale uprostred slnečnej pláže. Skôr, ako stihnem vydesene vykríknuť, uvedomím si, že toto je nereálne a určite sa mi to iba sníva.

„Toto prebehlo hladšie, ako som očakával,“ pripustí s údivom a vedie ma bližšie k šumivému moru.

„Prečo sme tu?“ opýtam sa jednoducho, no naďalej nadšene pozorujem pláž.

Nikto okrem nás tu nie je. Sme tu len my dvaja, vysoké strmé skaliská a modrasté more. Teplý vánok rozfúka moje dlhé vlasy a moje líca sa sfarbia do ružova v momente, keď mi dá Peter neposlušný pramienok vlasov za ucho.

„Myslel som si, že potrebuješ na chvíľu vypadnúť z toho domu,“ mykne plecami a opatrne vkročí do vody.

„Myslel si si správne.“

Aj keby sa mi to malo iba zdať, je to omnoho lepšie, ako byť dva týždne medzi štyrmi stenami. Celé tie dni som buď nadávala na množstvo domácich úloh alebo... no to je asi tak všetko.

„Nestoj tam a poď si zaplávať! Obleč si toto“ zakričí a hodí po mne jeho tričko.

„Nie, ja budem sedieť tu,“ zaprotestujem, ale úplne zbytočne.

„Poď sama, inak budem nútený prísť si po teba a to asi nechceš.“

Viac som počuť nepotrebovala, navliekla som na seba jeho tričko a moje oblečenie som nechala na brehu. Po chvíli som k Petrovi nesmelo priplávala.

„Nebuď nervózna,“ preruší chvíľu ticha a dlaňou sa dotkne môjho horúceho líca.

V mori sme ostali až dovtedy, kým nezačalo zapadať slnko. Párkrát ma vydesila prítomnosť rýb, čo Petra veľmi pobavilo a skoro sa od smiechu utopil, ale aj to bolo celkom vtipné. Neskôr, keď sme sedeli v piesku a sledovali, ako slnko mizne za obzorom, želala som si, aby som sa nemusela vráti späť.

„Musím sa vrátiť domov?“

„Prídem po teba zase zajtra, ak ma teda v tom príbehu nezabiješ. To by som už asi neprišiel,“ poznamená a pomôže mi postaviť sa.

„O to sa nemusíš báť. Trvalo mi veľmi dlho, kým som vytvorila perfektného chalana. Určite ho nebudem zabíjať,“ zasmejem sa a začnem kráčať hore plážou.

„Neboj sa povedať svoje príbehy nahlas, vďaka tomu budú žiť večne.“

To boli posledné Petrove slová, ktoré som počula pred tým, ako všetko zmizlo. Oči som otvorila už v knižnici, schúlená v kresle. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že už je ráno a keď som si spomenula, čo sa práve stalo, hneď som sa hystericky rozosmiala. Bol to sen. Samozrejme, čo iné by to mohlo byť? Možno halucinácia. Nemám sa s kým rozprávať a tak si moja hlava vytvorila nereálnu bytosť, aby som sa nezbláznila.  Možno je to ďalší symptóm KORONY. Alebo to bol môj brat, ktorý do tých mandlí primiešal nejaké halucinogénne prísady, aby mi tak znepríjemnil existenciu. Napriek môjmu počiatočnému sklamaniu, že môj dokonalý chalan nie je skutočný, som sa usmiala, sadla za počítač a napísala svetu príbeh, ktorý bude žiť večne.

Keď som sa postavila z kresla a vybrala sa preč z knižnice, stretla som medzi dverami mamu, ktorá si s úsmevom na tvári išla vychutnať rannú kávu a vziať nejakú knihu. Nechápem, ako je možné, že ich ešte neprečítala všetky.

Pokojne som si sadla za kuchynský stôl a začala jesť raňajky. Stále som sa ešte usmievala nad tým šialeným snom, keď moje pobavenie prerušil rozhorčený krik mojej mamky.

„To hádam ani nemyslíte vážne! Včera som to tu upratovala a dnes už je tu bordel! Ariana, môžeš mi vysvetliť, ako sa dostal na kreslo ten piesok?“ rozčúlene tresne dverami a počujem, ako jej kroky smerujú ku mne.

Moje zreničky sa rozšíria. Nie, toto nie je možné! Už len pri myšlienke, že by to mohla byť pravda, mi zabehne a príšerne sa rozkašlem.

„No vynikajúce! Už aj kašleš. Bohvie, kde si včera bola. Počúvaj ma, mladá dáma, a počúvaj ma veľmi pozorne. Ak máš ten vírus už aj ty, neželaj si ma!“ vytočene odíde z kuchyne, opäť za sebou zabuchne dvere a mňa nechá s kamennou tvárou stáť na mieste.

A možno tá karanténa predsa len nebude až taká nudná, ako som čakala...

 

Lucia Vlčeková, 2. F