Školský rok 2021/2022 je pre naše „bilingválky“ o niečo významnejší, ako boli iné roky. Neoslavovali sme len našich piatakov, ale pripomenuli sme si aj výročie založenia bilingválnej sekcie. Naše slovensko-nemecké „bilinky“ kvitnú pod Tatrami už 30 rokov! Všetko dobré sme teda neželali len našim maturantom, ale aj našej alma mater, ktorá opäť raz ukázala, že svojich študentov vedie tým správnym smerom.

      Po dvojročnej odmlke sa k nám vrátil život. Bola to veľká akcia – spojenie dvoch národov a dvoch kultúr sa nedalo prehliadnuť už v úvodných príhovoroch, ktoré zazneli aj v slovenčine, aj v nemčine. V programe sa predstavili študenti z rôznych tried, steny melódiami rozozvučal klavír i spev, nechýbali tanečníci, druháci hrali divadlo a keď prišiel rad na odovzdávanie kvetov a maturitných vysvedčení, tlieskalo sa hlasno. Tak hlasno, že aj účinkujúci, ktorí za zatvorenými dverami stáli v zákulisí, počuli potlesk zreteľne a tlieskali tiež.

      Potlesk však neutíchol na dlho. Začala som Žbirkovou pesničkou, pretože podľa mňa dokonale vystihuje náladu predposledného májového štvrtka.

      Dva roky nás delili rúška, respirátory a strach. Keď sme sa v septembri vrátili do školy, zistili sme, že na chodbách nášho gymnázia sú zrazu noví ľudia, ktorí nepoznajú nás a ktorých nepoznáme my. Máj je krásny mesiac. Priniesol nám ples, ktorý to niečo „krásne v nás“ zachránil.

      Téma plesu sa niesla v duchu detí kvetov. Heslá sloboda, láska a mier nezneli len v piesňach a neviseli len na stene. Stali sa mottom večera a svojou zvláštnou mocou spojili všetkých bilingvalistov. Nikoho netrápilo, že nepozná niečie meno. Zo sály hotela Satel sa ozýval smiech. Každý tancoval s každým, boľavé chodidlá nikomu až tak veľmi neprekážali a všetci spievali. Občas možno trochu falošne, ale od srdca.  

      Ples sme pripravovali my štvrtáci. Tému Deti kvetov sme zadali s malou dušičkou a s miernymi obavami, ako to celé dopadne. Keď však v závere plesu znela skladba Imagine od Johna Lenonna a všetci - od prvákov až po pani učiteľky a pána učiteľa - ju začali nahlas spievať, pochopili sme, že lepšiu tému sme v týchto časoch ani vybrať nemohli. Znova si nás našla nádej a myslím si, že v ten večer sa usmieval naozaj každý.

      Miro Žbirka vedel, o čom píše, keď k hudbe pridal slová.

      Nespáľme to krásne v nás!

      Na našich „bilinkách“ sme to niečo krásne, čo je v nás, zachránili. Kiežby sme to vedeli zachrániť všade!

 

 

Lucia Vlčeková, IV. F