Berlínskeho horúceho vzduchu sme sa po prvý raz nadýchli v piatok 24. júna. Odvtedy sme až po deň odjazdu spoznávali jeho zákutia, navštevovali jeho historické pamiatky a vnímali kultúru, o ktorej sme tak veľa počuli, ale ktorú sme až teraz mali možnosť vidieť na vlastné oči a zažiť na vlastnej koži.

Dlaňami sme prechádzali po drsnej stene Berlínskeho múru a čítali odkazy, ktoré spolu s maľbami pripomínali, aká drahá je sloboda a ako ťažko sa získava späť, keď je raz stratená. Boli sme sa pozrieť aj na hodiny súčasne zobrazujúce čas vo všetkých časových pásmach. Na ich vrchu je nápis „Čas zničí všetky steny“. V centre mesta sme sledovali západ slnka, ktorého ostré červené lúče žiarili cez Brandenburskú bránu až k nám. Kráčali sme aj po známej ulici Unter den Linden. Naozaj ju lemujú voňavé lipy a naozaj je taká krásna, ako sa hovorí. Navštívili sme múzeá, kostoly, pamätníky, najstaršiu berlínsku univerzitu, ale aj blšie trhy. Sedeli sme na schodoch pri Berlínskom dóme, vyšli sme do kupoly budovy Ríšskeho snemu, tancovali sme pri mestskom zámku, hrali karty s učiteľmi, fotkami sme zaplnili naše telefóny a spomienkami naše srdcia.   

Rieka Spréva nám bola tou najlepšou večernou spoločníčkou a ruch ľuďmi preplnených ulíc v jej blízkosti striedal pokoj parkov. Rôznorodosť jazykov znejúcich navôkol i všadeprítomná hudba pouličných muzikantov nás sprevádzali počas celého pobytu v hlavnom meste Nemecka.

Vôňu rozpáleného asfaltu zmiešanú s čímsi, čo je špecifické len a len pre Berlín cítim aj teraz, keď píšem tieto riadky, a to sa z okna už nepozerám na synagógu na Oranienburger Straße, ale na Kráľovú hoľu v mojej rodnej dedine.

Nech už Berlínu patrí toľko prívlastkov, koľko mu len ľudia dokážu pripísať, pre nás to bude nezabudnuteľné mesto, v ktorom sme cestou na večeru zmokli, stratili sa a nevedeli sa nájsť (nielen) v metre a žili naplno, pretože ako povedal jeden čašník, ktorý nás obsluhoval: „In Berlin ist alles möglich!“ 

 

Lucia Vlčeková, IV. F