Moment, na ktorý sme čakali roky, večer, kvôli ktorému sme sa spoločne učili tancovať kankán a spievať študentskú hymnu Gaudeamus igitur, nám pretiekol pomedzi prsty rýchlejšie, ako sme si dokázali predstaviť. Rýchlejšie, ako by sa nám páčilo.

Stáli sme tam, v sále Reduty, všetci štrnásti. Bok po boku. Jeden vedľa druhého. Kryli sme si chrbát rovnako, ako sme to robili každý jeden deň od nášho prvého spoločného septembra. Stáli sme tam v šatách, v oblekoch. Plní očakávaní, plní nádeje. Pripíjali sme si na nás, na to, akými sme sa stali a na to, akými sa ešte môžeme stať.  

Spoločné roky na „bilinkách“ nás naučili veľa. Ako zaznelo v Saškinom príhovore, naučili nás, čo znamená už nevládať, no ísť ešte ďalej, ako sme plánovali. Aké to je snažiť sa vystúpiť čo najvyššie, no pritom stále ostávať dole. Ako prekonať sklamanie, únavu či frustráciu. Ako si pomôcť, ako sa podporiť. Že spolu dokážeme viac.

Asi nikdy nezabudnem na ten neutíchajúci pocit pýchy, ktorý som cítila, keď nám náš triedny učiteľ pán Juraj Šimko pripol zelenú stužku na šaty či na oblek. Asi navždy si budem pamätať, ako v sklenenej mise horelo štrnásť čajových sviečok a dúfam, že sa mi z pamäte nikdy nevytratia ani tie širokánske úsmevy šťastia, ktoré zdobili naše tváre a tváre našich rodičov po celý večer. Nezabudnem ani na to, ako ťažko sa mi prehĺtalo, keď nás náš pán triedny nazval svojimi sweethearts a keď rozbil hlinený krčah s nápisom 5. F.

Avšak to, o čom spieval frontman slovenskej skupiny Elán, to sme si uvedomili až trochu neskôr. Asi až vtedy, keď sme sa rozlúčili s našimi rodičmi, vyprevadili naše pani učiteľky a našich pánov učiteľov, keď DJ prestal hrať, keď sa zaplo svetlo, keď sme unavení, ale šťastní, s boľavými nohami a so zachrípnutým hrdlom sedeli za jedným stolom, neochotní rozlúčiť sa a odísť domov. Asi až vtedy sme si naplno uvedomili význam slov navždy sa zachová v pamäti stužková.

Máme pred sebou ešte náročnú a namáhavú cestu k maturite, ale keď si spomeniem na to, s kým ňou budem kráčať, nachádzam v sebe o čosi viac odvahy.

Stužková piatej F, tá naša, bola elánovská, s úsmevnými spomienkami i s dojatým profesorom. Chýbala nám už len tá odporne barová kapela.

  

            Lucia Vlčeková, V. F