„Po vypuknutí konfliktu na Ukrajine som sa ako mnohí iní snažil nejako pomôcť. S mojou rodinou sme sa zapájali do rôznych zbierok a ponúkli sme ubytovanie pre utekajúcich, ak to bude potrebné.

            Nahlásil som sa do viacerých dobrovoľníckych organizácií, ktoré poskytujú pomoc utečencom. Vybrali ma do veľkokapacitného centra v Michalovciach, kde som sa po príchode zaregistroval a vyzbrojený kofeínom som šiel na svoju prvú nočnú službu.  (Dobrovoľníci sa tam striedajú v 12-hodinových zmenách 7:00 - 19:00, 19:00 - 7:00.)  Moja partia a ja sme mali za úlohu vykopať odtoky okolo stanov pre utečencov. Tie totiž boli postavené v dolinke a Michalovce očakávali výdatné zrážky. Nebola to najľahšia úloha, ale mal som super spolupracovníkov, práca nám šla odruky a v partii vládla dobrá nálada. Do rána sme toho stihli urobiť trikrát toľko, ako sme pôvodne plánovali.

         Počas svojej druhej zmeny som pracoval na oddelení transportu. Ako funguje? Ľudia, ktorí prichádzajú z Ukrajiny a prekročia slovenskú hranicu, sú hneď na mieste delení na dve skupiny. Tých, ktorí vedia, kam chcú pokračovať a majú vybavené vlastné ubytovanie, priamo z hranice odvážajú autobusy do Koších, odkiaľ väčšina vlakom pokračuje do svojich ,,nových domovov". Tí, ktorí ešte nie sú rozhodnutí, kde prečkajú vojnu alebo nemajú vybavené vlastné ubytovanie, odchádzajú autobusmi do centra v Michalovciach, kde sa im snažia vybaviť ubytovanie na Slovensku alebo, ak chcú pokračovať ďalej do Európy, v centre môžu počkať na svoj vlak do niektorej zo západných krajín. Títo čakajúci sa v centre môžu najesť sa, pospať si, vybaviť si potrebné dokumenty. Ja som pracoval na oddelení, kde sme zháňali pre ľudí odvoz, ubytovanie na Slovensku a dopravu na stanicu. Okrem toho sme ubytovávali ľudí na pár nocí vo viacerých centrách v Michalovciach.

      Na tomto pracovisku som zažil veľa veselých, ale aj dojímavých chvíľ. Medzi inými môžem spomenúť pohľad na vojakov hrajúcich futbal s malými Ukrajincami či prenášanie spiacich detí na rukách do autobusu v lejaku, uprostred noci. Služba v centre človeka naučí najmä trpezlivosti s ľudskou nedokonalosťou. Často sa nám totiž stávalo, že ľudia menili svoje požiadavky z minúty na minútu. Istá staršia pani počas troch minút zmenila svoj plán cesty do Bratislavy na cestu do Nemecka a vzápätí zmenila cieľovú stanicu - chcela odcestovať do Čiernej Hory. Takých, ako spomínaná pani, bolo asi 90% utečencov. Vôbec nevedeli, kam chcú ísť. Na väčšine bolo vidieť únavu, strach či zmätenosť, čo sme sa snažili zmierniť vľúdnymi úsmevmi a obetavým prístupom aj napriek spomínaným komplikáciám a značnej únave. (Veľa z nás ťahalo aj „dvadsaťštvorky“).

      V tábore som spoznal veľa nových mladých ľudí so srdcom na správnom mieste. Tvorili sme super kolektív, zažili sme spolu aj kopu veselých chvíľ. Ak budem mať počas školského roka čas a možnosť vrátiť sa na hranice, určite tak urobím. Všetkým, ktorí uvažujú, že by išli pomáhať na slovensko-ukrajinskú hranicu odkazujem: Len do toho! Nie je čoho sa báť, nie je to žiadne hrdinstvo. Človeka to okrem času nič nestojí. Zaregistrovať sa môžete na stránke www.dobrovolnicinahranici.sk.“