Až donedávna, keď som objavil SLAM poetry. Pravidlá sú: 4 minúty, žiadne kostýmy a rekvizity, text napísaný samotným autorom a porota pozostávajúca zo siedmich úplne náhodných osôb v publiku. Poézia od ľudí pre ľudí, čistá a surová, bez zbytočných osnov, pravidiel a umeleckých prostriedkov, často vydávajúca sa napospas davu v zle ozvučenom priestore s jediným cieľom – zaujať. A keďže disponujem nadmernou dávkou sebavedomia, rozhodol som sa dať takejto forme poézie šancu.

Nasadol som do vlaku a prišiel som na bratislavskú kvalifikáciu na Majstrovstvá Slovenska s vlastnou tvorbou a malou nádejou, že možno neskončím posledný. Stalo sa však niečo, čo nikto (vrátane mňa) nečakal... Nejakým záhadným spôsobom som kvalifikáciu vyhral.

Po uvedomení si, že možno predsa len existuje na tomto svete niečo, čo mi trošku „ide“, som si znovu prečítal svoje výtvory, zlepšil som ich a o dva týždne som sa už nachádzal v rýchliku smerujúcom do Košíc. Po príchode do  košickej Tabačky som dokonca dostal možnosť vyjadriť svoje bezprostredné pocity do televízie.

Konečne som stál za mikrofónom v sále pred vyše 150 ľuďmi. Bol to neopísateľný pocit. Teraz bol môj moment, moje dve kolá, dve šance vydať zo seba maximum – to najlepšie. Nebol som ani v top 3, ale našiel som niečo... Niečo, čo ma baví. Niečo, čo dokáže spájať skupinu diametrálne odlišných ľudí do tesnej komunity. Niečo, čo dokáže povedať myšlienku hlasnejšie ako staničný rozhlas. Niečo, v čom sa oplatí zdokonaľovať. Preto verím, že sa s týmto „niečím“ uvidíme na kvalifikácii o rok. Držte mi palce!

 

Michal Murár, 3. F