Školské akcie 2017/2018
Z denníka bilingvalistu – prváci v Matrine
- 03.11.2017 08:05
7:36
V parku stoja prví ľudia. Trasúc sa od zimy napäto čakáme na príchod autobusu. Za chrbtami počuť zlovestné pískanie brzdiaceho vlaku.
7:58
Autobus stále neprichádza. Niektorí z nás od nedočkavosti takmer skáču na cestu pod kolesá áut. Začínajú sa objavovať prvé omrzliny.
8:10
Konečne vo vnútri a za oknami sa mihajú polia, lúky a mestá. Snažíme sa rozptýliť spievaním, ktoré je síce falošné, ale zlepšuje náladu. Za nejaký čas už stojíme na zástavke v Závažnej Porube, kde nás privíta tajomný hlas z rozhlasu.
9:19
Dostali sme sa do domu Milana Rúfusa. Je v ňom snáď ešte väčšia zima ako vonku a na každom kroku nás pohľadom sleduje jeho portrét. Postupne prechádzame celým interiérom a zisťujeme aj niečo z jeho súkromného života. Škoda, že mrežovník na stole v obývačke, je iba rekvizita.
10:24
Peši sa prejdeme na koniec Závažnej Poruby, ocitneme sa na cintoríne. Zapálime sviečku na hrobe Milana Rúfusa, zahľadíme sa na jeho milovanú Poludnicu. Neďaleko stojí podozrivý muž s lopatou, čo asi súvisí s prípravou na Pamiatku zosnulých. Všetci sa ponáhľame skryť do teplého autobusu.
12:01
Po viac ako hodine sa dostávame do Martina. Cez park sa ponáhľame do Slovenskej národnej knižnice. Klzké lístie sa snaží, aby sme sa na ňom pošmykli, no nám sa v bezpečí podarí dostať do cieľa. Stihneme si len pozrieť zopár vzácnych kníh, vypočuť si prednášku a musíme odísť.
13:42
O chvíľu už počúvame o živote Jozefa Cígera Hronského v jeho veľkom opustenom dome, ktorý si sám navrhol. Neskôr kráčame Národnému cintorínu, hladní a vyčerpaní. Prednášku vnímame s veľkou námahou, rozmýšľame nad jedlom, ktoré si kúpime.
17:03
Prišiel čas na našu 2-hodinovú prestávku. Sme vypustení na námestí a každý si na vlastnú päsť hľadá potravu.
18:29
Nasýtení čakáme na začiatok predstavenia Výkriky bez ozveny. Sme zvedaví, ako sa režisérovi podarilo spojiť päť poviedok od Mila Urbana. Keď sa zhasnú svetlá, všetci uprieme zrak dopredu.
20:57
Vezieme sa v autobuse naspäť domov. Sme unavení, ale spokojní a prežili sme. Po desiatej zastavujeme. Naša exurzia sa končí na mieste, kde sa aj začala.
Barbora Lukáčová, 1.E
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články