Ani sme sa nenazdali a za oknom sa mihla tabuľa s nápisom Oświęcim. Náš autobus našiel to správne miesto a tú správnu pozíciu na parkovisku. Vystupujeme plní zvedavosti. Ostáva už len vybaviť lístky, prejsť cez turniket a sme tu – Auschwitz I. Predposledné opravy technických problémov našich audioprijímačov, posledné výmeny zloženia skupín a nasledujeme nášho sprievodcu.

     Prechádzame, tak ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi prví väzni, popod azda najznámejší nápis na svete Arbeit Macht Frei. Dobrá nálada, ktorá nás sprevádzala cestou z Popradu, nás náhle opustila. Tu sa dialo všetko to päťročné besnenie. Tu sa odohrávali srdcervúce scény, keď deti odtrhávali od rodičov. Tu boli ľudia bez mihnutia oka odsúdení na smrť. A nie iba v plynových komorách, tie boli možno vnímané ako vykúpenie z pekla, ale predovšetkým neľudskou prácou a zaobchádzaním. Niet divu, že ľudia neboli schopní uveriť tým, ktorí osvienčimské peklo prežili. To, čo sa dialo na tomto mieste, presahuje aj tú najstrašnejšiu fantáziu. A nacisti ju prekročili o veľký kus... Prechádzali sme jednotlivými barakmi počúvajúc výklad, ktorému sa občas nedalo ani uveriť. Také strašné veci sprievodca opisoval. Po asi dvoch hodinách strávených v prvej časti tábora sa naša prehliadka chýli ku koncu. Čakal nás presun do časti Brzezinka - Auschwitz II.

     Obe časti oddeľuje niečo vyše tri kilometre dlhá asfaltová cesta, prechádzajúca cez dnes už veľké a zastavané mesto Osvienčim.  Ani sa nezdá, že niekedy tu bol voľný priestor a obe časti táboru oddeľovala príroda. Pred nami sa v diaľke črtala vstupná brána do komplexu Brzezinka a spolu s ňou aj stĺpy plotov a strážne veže.

       „Predpokladáme, že väčšina z nich je zabitá. Anglické rádio informovalo o splyňovaní. Možno je to najrýchlejšia smrť. Je mi z toho zle,“ opisuje vo svojom denníku Anna Franková. Jej slová mnohým rezonovali v hlavách. Nečudo, práve sem bola premiestnená aj so svojou rodinou po objavení ich úkrytu v Amsterdame. Podmienky väzňov v Brzezinke boli omnoho horšie ako v Auschwitzi. Míňame opustený dobytčí vagón, v ktorom väzňov v neľudských podmienkach prevážali na smrť. Pred nami sú zvyšky plynových komôr v stave, v akom ich našla sovietska armáda. V jednej z nich mal pracovňu aj „doktor“ Mengele. Zaujímavé bolo, že na konci tábora sa už nenachádzal plot. Obete však boli také zničené, že do plynových komôr šli bez kladenia odporu... Nacisti v nich zmazali aj posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti a človečenstva. Z väzňov sa stali čísla. Naša púť viedla ďalej okolo ženských barakov, cez ubytovňu pre Mengeleho „pokusné králiky“ až k východu z tohto desivého miesta.

       To, čo sme videli a čo sme počuli, je neuveriteľné. A ešte neuveriteľnejšie je to, že takéto tábory existujú ešte aj dnes. Napríklad v Severnej Kórei. Ľudia sú tam vystavení minimálne rovnako hroznému zaobchádzaniu ako bolo bežné v Osvienčime... Azda tento tábor bude pripomínať aspoň Európanom, kam až môže zájsť nenávisť a nacionalizmus.