Prvý transport tvorilo 999 mladých slobodných žien a dievčat vo veku od približne 16 do 30 rokov. Na nástupišti stáli dievčatá. Niektoré ešte deti, iné už ženy – mladé, krásne, živé. Oblečené ako na výlet, lebo im klamali, že idú pracovať. Cieľom bol koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, kam vlak dorazil 26. marca popoludní. Brána s nápisom "Arbeit macht frei". Žiadna práca. Žiadna sloboda. Len selekcia. Rozhodnutie, či žiješ alebo zomrieš – v jednej sekunde, na jednej rampe. Niektoré z nich prežili, mnohé však nie. Ich mená sú dnes zachované v Múzeu holokaustu v Seredi, ktoré uchováva pamiatku na obete.

Miesto, odkiaľ sa deportácie začali – železničná stanica v Poprade, je dnes označené pamätníkom, ktorý pripomína túto temnú kapitolu dejín. V meste sa nachádza aj židovský cintorín, tichý svedok niekdajšej bohatej židovskej komunity v regióne.

Práve preto majú akcie Podtatranského múzea v Poprade obrovský význam, pripomínajú nám, že nesmieme zabudnúť, aby sa takéto tragédie už nikdy nezopakovali.

Za každého deportovaného štát dokonca platil nacistickému Nemecku 500 ríšskych mariek, čo robí túto udalosť nielen tragickou, ale aj cynicky kalkulovanou.

Dnes, o viac než osem desaťročí neskôr, je našou morálnou povinnosťou pripomínať si obete, vypočuť si ich príbehy a postarať sa o to, aby budúce generácie nezabudli na to, kam až môže viesť nenávisť, netolerancia a mlčanie.

Nezabudnúť znamená nezopakovať