Po dvoch rokoch vydávaš svoj druhý román. V čom je iný ako prvý a v čom si iná ty ako pred dvomi rokmi?

     Obe knihy nesú podobný odkaz – že život nečaká na to, kedy bude človek pripravený znášať pád, že veci nie sú vždy také, aké by mali byť, ani také, aké by sme chceli, aby boli. Na oboch príbehoch som zanechala dotyk mojich rúk, mojich myšlienok, no napriek tomu sú veľmi odlišné. Možnože nie úplne vo všetkom, ale v mnohom. V čom som iná ja? Asi vo všetkom a v ničom zároveň. Stále som milovníčka kávy a bielej čokolády, stále dokážem obetovať hodiny spánku, len aby som si mohla dlhšie čítať. Ale som o čosi staršia, deti ma už oslovujú „teta“, a asi by som teda mala byť aj o čosi múdrejšia. Pri prvej knihe som potrebovala čosi dokázať. Všetkým tým, ktorí mi povedali, že nemôžem to a tamto. Že nemám na toto a nepodarí sa mi „hentamto“. Milovala som písanie rovnako ako teraz, ale bolo to iné. Teraz je to pre mňa krajšie, už nechcem a nepotrebujem nikomu nič dokazovať, ani len sebe. Už len chcem, aby moje príbehy našli tých, pre ktorých som ich písala.

     Naznač, čo čaká čitateľov v tejto knihe.

     Nové konce majú takmer stotisíc slov, ktorými som rozprávala príbeh dievčaťa mnohých mien, neviem, ako to chcem zmestiť do pár viet... Nové konce sú príbehom, v ktorom sa veľa klame, v ktorom pravda prichádza v „hodine dvanástej“ a v ktorom nie je jednoznačné, či je fyzická bolesť intenzívnejšia ako tá psychická. Nové konce popierajú nové začiatky, ale ukazujú, dúfam, že aj keď človek nedokáže začať úplne nanovo, môže ho čakať krajšie pokračovanie.

     Na svoj prvý román budeš určite spomínať vždy ako na prvý. Čo sa ti objaví pri spomínaní na druhý román?

     Bezpochyby si ihneď spomeniem na naše „bilinky“. Vydať knihu počas maturitného ročníka nebolo práve „med lízať“. Moje zdĺhavé odpovedanie na maily v šialene neskorých nočných hodinách muselo môjmu vydavateľovi i mojej korektorke liezť poriadne na nervy, ale som im veľmi vďačná za ich nekonečnú trpezlivosť. Okrem toho, nie je názov Nové konce tak trochu symbolický, keď o pár týždňov moju púť na gymnáziu končím?

     Máš nejaký spisovateľský plán? Napríklad vydávať romány každé dva roky?

     Akosi v tom začarovanom kruhu maturít, prijímacích skúšok, takých i onakých testov nemám veľmi priestor premýšľať o niečom inom než o škole a o tom, čo ďalej. Kam vlastne chcem ísť na vysokú, či je to naozaj to, čo robiť chcem, čo budem robiť, ak to nevyjde, čo keď ma neprijmú tam, kam by som sa chcela dostať. Je to zvláštne. Človek má dojem, že sa mu každú chvíľu môže zrútiť život, a pritom ešte ani poriadne nezačal žiť. Vydávať romány každé dva roky je pekná predstava, mám už rozpracovaný ďalší príbeh, len asi bude musieť prejsť táto fáza skúšok dospelosti (či ako to volajú), aby som sa mu mohla venovať viac. Zatiaľ ma čaká niekde v šuplíku a ja sa snažím nestratiť sa v tom rýchlom tempe sveta.

     V súvislosti s literatúrou a písaním spomínaš svojho starého otca. Čítal už tvoje Nové konce? 

     Popravde povedané, neviem. Starký číta iný žáner, než je ten, ktorý píšem ja, ale ten mäkký úsmev s náznakom hrdosti, ktorý mi venoval, keď Nové konce držal v rukách, mi prezradil úplne všetko, čo som potrebovala vedieť.