Vaša promócia bola v Slovenskom národnom divadle. Aké pocity ste mali na „doskách, ktoré znamenajú svet?“ Ako ste prežívali túto výnimočnú chvíľu?

     Javisko činohry SND sa pre mňa za ostatných 5 rokov stalo jedným z priestorov pre štúdium, zažila som ho nasvietené, úplne zatmené, s dekoráciou aj bez. Samotný priestor vo mne už zbožnú úctu dávno nevzbudzuje. Možno budem hovoriť inak, ak budem raz za dianie na tom javisku sama zodpovedná – ale či sa tak stane, to je vo hviezdach.

      Naše promócie boli zvláštne, trošku trpko-sladké. Promovalo sa v rúškach, nepodávali sa ruky, pre kapacitné obmedzenia neboli pozvaní ani profesori. Navyše na promóciách chýbali aj rektorka a dekan, obaja boli prítomní len v zastúpení, a to ubralo celému promočnému aktu časť slávnostnosti. Promócia bola už len bodkou, na ktorej sa mohli zúčastniť naši hrdí blízki.

      Vráťme sa do minulosti. Aká bola vaša cesta k prevzatiu vysokoškolského diplomu? Kedy a na základe čoho prišlo rozhodnutie ísť študovať divadelnú réžiu?

      Odmala som chodila s rodičmi do divadla, chodila som do ZUŠ-ky, ale na hudobný odbor. Skoro odjakživa mi bolo jasné, že to, čo chcem v živote robiť, bude umenie. Réžia prišla spolu s Dňom divadla, ktorý bol veľmi pútavým rozšírením štúdia slovenčiny na bilinkách. Tam som prvý raz režírovala, ak sa to tak spätne dá pomenovať. So spolužiakmi sme sa pustili do zadania zinscenovať ukážku z Hamleta. Bolo to veľkolepé, to nepreháňam – živá komponovaná hudba, spev, šerm. V rámci Dňa divadla sme potom odprezentovali náš úryvok spišskonovoveskému Divadlu Kontra. A vtedy mi Peter Čižmár, jedna z vedúcich osobností tohto divadla, povedal, nech sa zamyslím, či sa réžii nechcem venovať aj naďalej. Potom prišla súťaž Divadelný Maťko, každomesačné divadelné výlety so spolužiakmi do blízkych aj menej blízkych slovenských divadiel a ďalšia miniinscenácia, o nič menej velikášska Antigona. Na jednu z jej skúšok sa prišiel pozrieť vynikajúci herec Marián Geišberg a keď dával spolužiakom-hercom pripomienky, ktoré boli výstižnými a skúsenými formuláciami mojich pripomienok, vtedy som si uvedomila, že asi nebudem celkom márna. A že keď hneď začnem s prípravou, tak môžem mať šancu dostať sa na VŠMU. Ak by som to mala teda zhrnúť (neskladám-ódy-na-svoju-triednu-pretože-to-nechcela-a-tak-sa-vyjadrujem-všeobecnejšie-ako-by-som-sa-mala), obrovskú zásluhu na mojom rozhodnutí ísť cestou divadelnej réžie majú bilinky. A asi na tom niečo bude, rovno na prijímačkách mi profesor Ľubomír Vajdička povedal, že som po Romanovi Olekšákovi a Lukášovi Brutovskom už tretia popradská bilingvalistka - režisérka, a tak by sa škola mala zamyslieť nad nejakou pamätnou tabuľou. Parafrázujem, nenavádzam. Interview zatiaľ postačí. 😊

       Čo ste museli urobiť, aby ste úspešne zvládli prijímacie skúšky na Divadelnú fakultu VŠMU?

       Čítať, čítať, čítať – teatrologickú literatúru, hry, svetovú prózu. Veľa chodiť do divadla. Snažila som sa už o rok vopred spraviť prehľad o tom, čo sa píše v prospektoch k prijímacím skúškam – povinné diela a písomné zadania sa menia z roka na rok len čiastočne. Potom tu boli literárne súťaže, ktoré ma naučili prijímať ostrú, no konštruktívnu kritiku. Podrobné a často strastiplné bilingvalistické analýzy Woyczeka a Schillerovho Wallensteina boli tiež prekvapivo dobrou prípravou na prijímačky aj ďalšie štúdium.

       O tom, že ste si zvolili študijný odbor, ktorý vás napĺňa, svedčia aj udalosti uplynulých dní. Dve vaše inscenácie sa hrali na festivale Dotyky a spojenia v Martine, kde získali veľmi pozitívne ohlasy, a pri promócii ste si prevzali Cenu rektora VŠMU. To v podstate znamená, že ste najlepšou študentkou aktuálne končiaceho ročníka DF VŠMU. Čo ste prežívali v Martine a v Bratislave?

      Vrátiť sa po šiestich rokoch na martinské Dotyky a spojenia (vtedy som tam bola na stredoškolskej odbornej praxi) nie len ako divák, ale aj ako účastník festivalu, bolo zázračné. A nie iba preto, že sa tam hrali dve moje inscenácie, a nie iba preto, že tento festival je pomenovaný podľa slávnej inscenácie môjho ročníkového vedúceho profesora Romana Poláka. Bol to krásny návrat na miesto, kde sa istým spôsobom začala moja existencia v profesionálnom divadelnom prostredí.

      Čo sa týka ceny rektora a statusu najúspešnejšej študentky ročníka, neviem, stane sa... necítim sa preto nijako špeciálne. Z ceny rektora sa o rok asi nenajem, ale možno príde do cesty na jej základe nejaká ponuka, kto vie.

      Cena rektora bola vlastne najmä za diplomovú prácu – a tu zasa vyskakuje 5 rokov na bilinkách, pretože jej podstatnou časťou bol preklad hry Ferdinanda Brucknera, ku ktorému by som sa bez nemeckej maturity isto neodhodlala.

      Aké sú vaše plány – nielen na najbližšie mesiace, ale aj do vzdialenejšej budúcnosti?

      Najbližšie tri roky ostávam ešte na VŠMU, pokračujem v doktorandskom štúdiu. Aktuálne sa denne dozvedám o nových povinnostiach, kompetenciách, seminároch, ktoré by som mala viesť, a prednáškach pre mladších študentov.

      O pár dní začínam skúšať inscenáciu s bakalárskym ročníkom, v októbri sa azda uvidíme na Novej Dráme a v januári, ak korona dá, odchádzam na druhý pokus na stáž do HaDivadla do Brna. A potom sa uvidí... Určite by som sa raz  rada vrátila do martinského divadla aj na dlhšie ako na Dotyky a spojenia.

      Váš odkaz  pre súčasných bilingvalistov – sú v škole, ktorá im môže otvoriť viacero dverí?

      Viackrát a stále pri inej príležitosti sa mi osvedčilo, že bilinkársky dril, na ktorý sa každý z bilingvalistov tajne aj menej tajne sťažuje, vie byť v živote veľmi nápomocný. Či už v sebadisciplíne, ktorú vytvoril, alebo poznatkoch, ktoré poskytol. Nikdy neviete, kedy Peterslandy prídu vhod. Čím ťažšie sa píšu klauzúry, tým ľahšie sa budú písať bakalárky a diplomovky, keď budete mať k dispozícii viac ako 180 minút.

 

      Baške Nitschovej želáme, aby sa jej na VŠMU darilo aj ďalej a tešíme sa na jej divadelné inscenácie.