Ako kniha vznikala? Čo bolo pri písaní najťažšie? Ako dlho si román písala?

      Najťažšie bolo začať. Odhodlať sa a rozbehnúť myšlienky. Začiatky sú vždy náročné a plné chýb. Túto knihu som začala písať ako deviatačka, mala som štrnásť. Kapitoly som uverejňovala na Wattpade, na stránke, kde zvyknú mladí autori pridávať svoje diela. Potom som nastúpila na našu školu a celý prvý ročník som nenapísala ani bodku. Ako druháčka, to som mala čerstvých šestnásť, som oprášila staré zápisky a rozhodla som sa v písaní pokračovať. Môj štýl písania sa však za dva roky zmenil na nepoznanie. Zmena bola taká radikálna, že som musela začať písať od úplného začiatku. Písala som zväčša po víkendoch, lebo skombinovať písanie s učením bolo vážne náročné, keďže obe činnosti si vyžadujú veľa času. Knihu som dopísala toto leto, v auguste sme našli vydavateľstvo a veci sa dali do pohybu.

      V našich slovenských pomeroch nie je bežné, aby taký mladý autor vydal knihu. Kto ti pri tom pomáhal?

        Pri písaní mi najviac pomohla sestra. Tým, že sa na čas odsťahovala z našej spoločnej izby, aby som mohla písať a svietiť dlho do noci. Veľmi vďačná som aj rodičom. Keď som mala pocit, že moje písanie je zbytočné, posadili si ma do kuchyne a presvedčili ma, aby som sa tak ľahko nevzdávala. Takých chvíľ bolo veľa...

       Čo hovorí okolie (rodina, kamaráti, spolužiaci) na to, že si spisovateľka? Kedy si začala písať? Máš ambíciu živiť sa literatúrou?

        Reakcie, ktoré prišli, boli rôzne. Niektoré boli úžasné. Moja najlepšia kamarátka sa rozplakala, keď som jej povedala, že mi vydavateľstvo knihu zobralo. Iné boli, teda aspoň podľa mňa, dosť smutné a zamrzeli ma. Sčasti som to aj čakala, lebo mám sedemnásť a to je v  spoločnosti preplnenej predsudkami dostatočne veľký dôvod na to, aby ľudia moju knihu ihneď zaradili do kolónky s nápisom Toto nemôže byť dobré. Pre mňa je však najdôležitejšie, že som si svoj sen o vlastnej knihe, napriek všetkému, ubránila. Vždy budem tvrdiť, že vek v plnení snov nehrá žiadnu rolu. Dôležité je len to, s akým úmyslom to človek robí a čo všetko je ochotný pre to obetovať.

         Písanie milujem najviac zo všetkého. Vždy to tak bolo. Odkedy si pamätám, moja hlava bola plná blúdivých myšlienok. Čím som bola staršia, tým rýchlejšie mi myšlienky pribúdali. Keby si niekto pozrel moje poznámkové zošity zo základnej školy, všade by našiel mnou načarbané kratučké príbehy alebo len náhodne idúce slová, ktoré však v ucelenej forme mali význam. Bolo len otázkou času, kedy začnem písať naplno. Písanie je jediná aktivita, pri ktorej nemám pocit, že by som mala robiť niečo iné. Neviem si však predstaviť, že by som sa tým živila. Samozrejme, písať budem aj naďalej popri akejkoľvek práci. Už teraz pracujem na ďalšej knihe.

          Máš obľúbených spisovateľov? Ovplyvnil či inšpiroval ťa niekto?

      Obľúbeného autora nemám. Mám niekoľko obľúbených kníh, no tie sú od rozličných autorov. Inšpirovali ma všetci spisovatelia sveta. Inšpirovali ma všetci tí, ktorí to dokázali. Tí, ktorých slová budú žiť naveky. Zakaždým, keď som mala pochybnosti, pozrela som sa do svojich políc na všetky knihy, na mená autorov, ktorí uspeli a povedala som si, že keď to zvládli oni, dokážem to aj ja.

        Lucka Vlčeková to dokázala. Splnila si sen – napísala román. Tešíme sa spolu s ňou.