Naše holandské dobrodružstvo sa začalo veľmi nezvyčajne. Veď rozbitie fľaše vody  ešte na parkovisku, dvojhodinové čakanie na autobus a následné nervózne sedenie v autobuse a vyčkávanie na oneskoreného Tomáša nie je ideálny začiatok. Napriek tomu však z nás nevyprchalo nadšenie.

Našu radosť nepokazila ani 18-hodinová cesta, ktorú by sme mohli nazvať nekonečným príbehom, počas ktorého sme vyskúšali všeličo možné. Od kariet cez hudbu a hry, až po Tánin budíček o piatej ráno: „Prečo ešte spíte? Veď je ráno! Vtáčiky spievajú!“ Kto by ju nemiloval?!

S menším oneskorením sme šťastne dorazili do Groningenu, kde nás privítali naši holandskí kamaráti slovenskou vlajočkou a milými úsmevmi. Samozrejme, Marcovo nadšenie fotografovať stále nevymizlo a krásny moment unavených študentov a učiteľov zachytil navždy.

Poniektorí z nás hneď v ten deň absolvovali prehliadku mesta a utrpeli menší šok, keď zazreli to nekončiace množstvo bicyklov alebo oranžovú masu ľudí, oslavujúcu kráľove narodeniny. Ťažko povedať, či sme boli viac vystrašení z toho, čo sme videli  alebo z predstavy, že nás čaká každodenné niekoľkokilometrové šliapanie na bicykloch...

Chodiť do školy o 11:30, to je sen každého študenta. My sme si to okúsili hneď v pondelok, keď sme sa stretli na slávnostnej ceremónii, doplnenej vyvesením vlajok každej zastúpenej krajiny. Bolo nás tam desať. Desať zástupcov reprezentujúcich desať národov na jednom školskom dvore. Áno, bola to riadna tlačenica. Následne sme sa rozdelili do skupín a začali pracovať na workshopoch. S tým rozdielom, že niektorí z nás skutočne pracovali.

Privítali nás aj filmom o Holandsku, ktorý bol určite zaujímavý, ale nič sme z neho, bohužiaľ, nepočuli. Možno to bolo tým, že niektorí z nás ho celý veselo odignorovali a rozprúdili vlastnú veľmi  dôležitú  debatu o predchádzajúcom večere. Po dvoch hodinách sme sa rozleteli do rôznych kútov  mesta a znovu sa čudovali, ako môže byť toľko ľudí na jednom mieste.

V utorok sme zazreli a zacítili krásy Amsterdamu a absolvovali plavbu kanálmi, spojenú s prehliadkou mesta. Bol to úžasný zážitok, ale asi najviac nás zaujala dvojkilometrová nákupná ulica, kde sme si dali rozchod a pobehovali sme tam  z obchodu do obchodu. V ten deň sme mali  možnosť zazrieť  aj tajomstvá výroby drevákov, prezrieť si mlyny, ochutnať rôzne druhy syrov a rozplývať sa nad pestrofarebnými tulipánovými poľami.

      

„Byť učiteľom na jeden deň!“ To bolo heslo našich workshopov, ktoré sme v stredu prezentovali pred mladšími žiakmi. Bol to tiež deň, keď sme sami uznali, že kariéra pedagógov nie je pre nás a jeden deň bol akurát dosť. Zažili sme mnoho smiešnych chvíľ, keď sme sa snažili čítať holandský text bez prípravy, počúvať holandskú slovenčinu, variť pirohy alebo kresliť kamzíky.

Cestovať piatimi rôznymi spôsobmi za jeden deň! To bol teda zážitok. Ísť autom do školy, autobusom do prístavu, loďou na ostrov, prejsť 20 kilometrov na bicykli už na ostrove a ešte chodiť pešo... Takto vyzeral náš predposledný deň. Navštívili sme Schiermoonnikog, najmenší ostrov Holandska. Zazreli sme najčistejšiu pláž a ľadové more, do ktorého sa odvážlivci hneď rozbehli. Preskúmali sme vojenský bunker a cintorín. Postavili sme sa ku 37-metrovému majáku a prezreli si mesto. Keďže bez pádov by to nebolo ono, museli sme popadať do priekopy, spadnúť z tandemového bicykla alebo len tak naraziť a rozbiť svetlo. Po celom dni, strávenom na ostrove, sme sa vrátili do Groningenu a večer zavítali do klubu Kokomo, kde sme sa zbavili prebytočnej energie tancovaním alebo ešte pred klubom, kde sme čakali dve hodiny, kým sme sa dostali dovnútra.

      

Nadišiel posledný deň a my sme sa museli pobaliť a povedať zbohom našim holandským priateľom. Vodiči autobusu už netrpezlivo klopkali na volant, zatvárali dvere bez polovice účastníkov a naháňali nás dnu, zatiaľ čo my sme fotili posledné selfie, objímali sa a ronili krokodílie slzy. Nechceli sme odísť  nechať tam všetkých tých úžasných ľudí a perfektné spomienky. Marc zachytil našu poslednú spoločnú fotku a musíme uznať, že jeho prenasledovanie a príšerné momentky nám budú chýbať.

  

Pre nás to bol dokonalý týždeň a rozhodne neľutujeme, že sme šli. Určite by sme si tým o rok prešli znovu...