Školské akcie 2016/2017

Fráza ‘’v Benátkach je najkrajšie sa stratiť’’ má skutočne svoje opodstatnenie, teda iba za predpokladu, že potom dokážete nájsť cestu na miesto stretnutia po 4-hodinovom rozchode. Život je vraj najlepšou  školou a nás naučila: „Keď môžeš, tak si sadni!“ Nasledovala krátka plavba loďou a zase autobus. Štyri hodiny do kempu pri Florencii preverili vôľu a trpezlivosť asi každého z nás. Posteľ, nech už bola akákoľvek, bola neoceniteľná.

      Po raňajkách sme sa ocitli na ďalšom mieste našej misie. Galéria Uffizio s Caravaggiom, Botticellim, Raphaelom. Diela dychberúce, jedinečné a prepracované do najmenších detailov. Odmenou za prechod celou galériou nám bola ďalšia časť do skladačky našej misie. Maestro Leonardo a jeho diela (až dve). Florencia alebo Firenze je pevne spojená i s ďalším velikánom sveta umenia, Michelangelom  Buonarrotim. Nepravý Dávid (pravý je príliš ľahko zničiteľný  ľudskou hlúposťou ) je len akýmsi predvojom jeho odkazu vo Florencii. Totižto, ak sa ocitnete pred katedrálou Santa Maria del Fiore, zvonicou a baptistériom s východnou bránou od Michelangela zobrazujúcou Rajskú záhradu, zabudnete, že ste, zabudnete dýchať a jediné, na čo sa zmôžete, je len nechápavo krútiť hlavou s otvorenými ústami.

      Chvíle rozchodu sa niektorí rozhodli tráviť nákupmi, iní sa neúnavne hnali za poznaním ďalších divov Florencie. Rodu Medici (pánom Florencie) patrí moje ďakujem. Vďaka ich túžbe po moci som mohla vidieť najkrajšie miesto na svete, kde je človek len nechápavým pozorovateľom, miesto, kde sa túži vrátiť v čase, obliecť si renesančný odev a ocitnúť sa v roku 1453. Most zlatníkov alebo Ponte Vecchio (veď sme sa aj niečo z taliančiny naučili) bol príjemnou prechádzkou a ľahkou predprípravou na výstup na vyhliadku. A ak som sa niečo naučila, tak to, že každé schody, nech ich je koľkokoľvek (i peniaze) stoja za ten pohľad. Zvonica v Benátkach, vyhliadka vo Florencii, zvonica vo Vinci či vyhliadka v Luce vám ponúknu priľahlé okolie ako na dlani.

      Po dvoch dňoch strávených v dvoch mestách nás čakal najucestovanejší deň. Vinci, Pisa, Luca a večer (skôr v noci) príchod do Milána. Vinci, ako už názov hovorí, patril k najdôležitejším bodom misie. Rodisko Leonarda da Vinciho, nemanželského dieťaťa, bez poriadneho vzdelania, no všestranného génia a  svojského umelca, akých by sme v minulosti našli len minimum. V dedinke v srdci Toskánska sme mali možnosť zhliadnuť kostol Santa Croce (miesto Leonardovho krstu) navštíviť múzeum s Leonardovými strojmi, tých nebolo málo. Dedinka neočarila zlatom ani mramorom. No napriek tomu sa do nej človek musel zamilovať na prvý pohľad. Pokoj, ticho a slnkom zaliate vinice sa vryjú hlboko do srdca každého, kto raz zočí tento kraj. Nasledoval rýchly hodinový presun do Pisy.

      Slová na opísanie videného nestačia a ja sa o to ani nebudem snažiť. Výrok ‘’nikdy som si nemyslel/ la, že tá veža je taká šikmá’’ vyslovil na tomto námestí nejeden turista, a ani my sme neboli výnimkou. Ale Pisa nie je len o veži, ale aj o baptistériu a katedrále. Zase raz si človek uvedomí, že ľudská kreativita nepozná hraníc.

      Posledná zastávka tohto dňa bolo stredoveké mestečko Lucca. „Taliansko, milujem ťa, nechcem odísť a chcem tu zostať,“ tak toto boli naše pocity. Menej turistov, väčší pokoj, možno práve to ponúklo priestor pre dokonalé nasatie atmosféry mesta a jeho krás, katedrála zdobená už tradične bielym, ružovým a zeleným mramorom opäť presiahla hranice očakávania našich unavených hláv. Už je zrejme jasné, že na konci dňa sme boli zmorení a túžili sme sa uložiť do postele, no tá bola vzdialená štyrmi hodinami cesty.

S miernym spánkovým deficitom (nám ostrieľanejším bilingvalistom to vonkoncom neprekážalo), fyzici našej skupiny zašli nad Leonardovým koňom pred hypodromom. A aj nefyzikom muselo byť jasné, že navrhnúť tak veľkolepú sochu koňa stojaceho na dvoch nohách, nie je malina.

      Vďaka uzávierke mesta prišiel nečakaný bonus cesty, cestovanie metrom. Cieľom bola stanica Duomo. Tretia najväčšia katedrála v Európe a bohatá a mocná Lombardia sú zrejme výstižným popisom námestia. Dekoratívnosť, pompéznosť a patetickosť. Ak niekto nepochopil význam troch pilierov  baroka, nech navštívi milánske Duomo. Nekonečná túra dňa sa však ešte len začala. Biblioteca Ambrosiana ponúkla ďalší, posledný diel do našej skladačky. Atlantský kódex, ktorý zachytáva práve zápisky da Vinciho strojov, najväčšia knižnica v Európe, no aj skvosty zasadené do zlatých rámov, súhra olejových farieb, pri ktorých vám naskáču zimomriavky. Myslím si, že toto miesto očarilo aj tých najväčších umeleckých ignorantov. A záver našej misie? Posledná večera. Posledný diel do našej skladačky menom da Vinci. Misia splnená.        Svet však nevznikol len na umení básnikov, maliarov, architektov či sochárov. Bez vedy, strojov, geniálnych hláv mužov, žien, ktorí zasvätili život poznaniu, by som ani ja teraz nepísala tento článok na smartfóne v autobuse. Myslím si, že v Technickom múzeu bolo obsiahnuté skutočne všetko. Tri budovy a tri poschodia iného sveta. Skĺbenie historického s moderným. Aspoň moje srdce tu našlo svoju podstatu. A keď už nič iné, tak aspoň mnohé ubolené nohy tam našli miesto na oddych. Ešte naplniť žalúdky pred cestou a hor sa domov. Ukončenie misie 28.6.2017 o 12:50.

       Nesmiem zabudnúť aj na našu úžasnú sprievodkyňu Veroniku, vďaka ktorej bola naša misia príjemná, náučná a zaujímavá. Vytrvalo zodpovedala naše otázky, behala po pamiatkach, vybavovala vstupenky a ešte mnoho iného. Ďakujeme.

      A aby som nezabudla, ak by niekto túžil vidieť najväčšiu koncentráciu mužov v oblekoch na meter štvorcový, Miláno mu na to poskytne dokonalú príležitosť.

     Ako by som ohodnotila tieto 4 dni? Prechádzali sme po uliciach, po ktorých pred mnohými rokmi kráčali králi, cisári, politici či štátnici, navštevovali sme pamiatky, ktoré nesú podpis maliarov, sochárov, vedcov, ľudí, ktorí dali základy a pravidlá svetu, v ktorom dnes žijeme i my.